Už po druhý raz v histórií sa do programu podpory a rozvoja LEAF Award majú možnosť zapojiť aj učitelia z radov absolventov programov IRPU a Premena školy zvnútra!

Historicky prvou laureátkou sa stala minulý rok v máji Marta Páleníková. Program podpory a rozvoja jej umožnil intenzívne pracovať na svojom projekte Kuchárskej knihy spätnej väzby a reflexie na prvom stupni ZŠ.

O tom ako sa jej darilo a čo všetko presne podnikla počas roka, sa môžete dočítať v jej blogu.

Teraz je ten správny čas

Daj vedieť o svojej doterajšej snahe meniť k lepšiemu svoje vyučovacie hodiny, zborovňu, školu, školstvo, či o tvojich aktivitách, ktoré prepájajú školu a reálny život.

Vyplň prihlášku a získaj od LEAF (ako voľné pokračovanie IRPU/Premeny školy) ďalšiu podporu vo forme osobného rozvoja a rozvoja svojho „projektu“ až vo výške 2000 €!

Príležitosť prihlásiť svoj „projekt“ je tu do 25. 3. 2019.

Kritériá:

• prihlasovať svoje projekty môžu absolventi a účastníci rozvojových programov IRPU a Premena školy zvnútra
• projekt prispieva k vytvoreniu lepších podmienok pre rozvoj študentov; zatraktívňuje vyučovanie; rozvíja zručnosti 21. storočia; či pomáha formovať a rozvíjať charakter a sebapoznanie žiakov
• projekt je inšpiratívny a inovatívny
• projekt má prebiehajúci charakter, t.j. už máš za sebou prvé kroky (Pokojne môže ísť aj o “neúspešný pilot/skúsenosť” – lebo veď chýb sa človek učí ;). Dôležité je, že vieš ako chceš svoj nápad posunúť ďalej.)
• Tvoja otvorenosť šíriť výsledky projektu a svoje skúsenosti medzi ďalších učiteľov (aj za hranice svojej školskej komunity)

Harmonogram

KROK 1: prihlasovanie projektov (1.3. 2019 – 25.3. 2019)

KROK 2: výber projektov do II.kola (25.3. 2019 – 1.4. 2019)

KROK 3: II. kolo výberu vo forme cca 30 minútového online rozhovoru (2.4. 2019 – 9.4. 2019)

KROK 4: Oznámenie výsledkov výberu 4 člennej poroty – zverejnenie mena učiteľského laureáta LEAF Award 2019 (30.4. 2019)

KROK 5: Odovzdávanie ocenení – slávnostné podujatie LEAF AWARD (19. 6. 2019 v Bratislave)

KROK 6: Podpora a rozvoj 😉

Prípadné otázky môžete pokojne konzultovať s Jankou na adrese jana.balazova@leaf.sk

Tešíme sa na Vás a nové (ešte neprebádané) cesty zlepšovania školstva v našom spoločnom podaní 😉

Eva Uličná, Evanjelická spojená škola, Martin.V školstve sa pohybuje zhruba 20 rokov, aj keď nie vždy učila. Ale keď už učila, tak väčšinu času matematiku a informatiku. Dva roky dokonca chémiu, ktorú tiež úspešne vyštudovala, ale keď sa deti začali na jej pokusy pozerať s väčšími obavami ako  ona, pochopila, že bude lepšie zamerať sa na bezpečnejšie predmety. Z nejakého dôvodu ju život stále viac viedol k informatike, začala robiť súťaže pre deti, školiť učiteľov, písať metodické materiály. Dva roky po narodení dcéry prišla myšlienka založiť firmu, ktorá nesie jej meno (to aby nezabudla, čo je naozaj dôležité) Akadémia Alexandra. Spolu s Maťkou Chalachánovou začali tvoriť elektronické učebnice informatiky, do ktorých vložili a stále vkladajú všetky svoje skúsenosti, ale aj lásku k deťom a ich vzdelávaniu. Aby im nemohol nikto povedať, že píšu „od stola“ a o praxi nič netušia, začala tento školský rok opäť na čiastočný úväzok učiť. Brala to ako príležitosť posunúť sa v metodike výučby a posunúť toto poznanie zasa ďalej. V skutočnosti ale dostala oveľa viac – prežíva úžasné dobrodružstvo, ktoré si hlboko váži a nesmierne ju napĺňa.

Ako sme sa s IRPU „zoznámili“

IRPU (Individuálny rozvojový program učiteľa) som spoznala najskôr z pohľadu mentora, keďže osobne spolupracujem s Maťkou Chalachánovou, ktorá bola dlhé roky aktívnou mentorkou. Pri rozhovoroch s ňou som si vždy hovorila, aké skvelé by bolo, keby som učila a mohla to skúsiť. Miesto toho sme sa ďalej venovali našej spoločnej firme a písali spolu učebnice informatiky pre základné školy. A potom zrazu prišlo rozhodnutie vrátiť sa po rokoch aspoň čiastočne opäť k učeniu a overiť si naše učebnice v praxi. Našla som si miesto na skvelej škole, kde som vedela, že vedenie nové veci podporuje a víta.

Prihlášku do IRPU som mala odovzdanú skôr ako papiere pre prijatie do zamestnania. Bolo mi jasné, že od autora učebníc informatiky sa bude čakať viac, ako obyčajná výučba tohto predmetu.

Po rokoch mimo priamej výučby som mala v sebe veľkú neistotu zo samej seba, bála som sa, že na základe mojich pracovných skúseností sú očakávania školy tak veľké, že ich zaručene sklamem. Mentoring som brala ako moje záchranné lano, ktoré ma nasmeruje tam, kde už určite všetci ostatní učitelia sú. Len som mala veľkú obavu, či nakoniec budem vybratá. Vybrali ma.

Nie je hospitácia ako hospitácia

Začal školský rok. Čaká ma prvá hospitácia zo strany pána riaditeľa, takže naše prvé stretnutie s (mentorkou) Vierkou, ktoré sa malo niesť v duchu zoznamovania sa, sa zmenilo na panickú prosbu o pomoc, čo mám robíííííííť, ešte sa len zabehávam, deti nepoznám, bojím sa zlyhania, vo firme je na jeseň toľko práce, že som sa nevyspala ani nepamätám, som v príšernom strese a hneď riaditeľ, o ktorom ešte netuším, čo od neho čakať…

Vierka – na najbližší rok moja oáza pokoja – sa k panike nepridala, len spolu so mnou prešla najbližšie hodiny, čo a ako by som chcela robiť, prešli sme spolu možnosti, čo sa dá urobiť lepšie. Zo stretnutia som síce neodchádzala s pokojom Angličana, ale srdečný tep bol už určite podstatne nižší. Napokon to dopadlo super a riaditeľ mi v závere povedal, že to bolo fajn, len sa zbytočne stresujem 😀

Realita je taká, že z hospitácií som už od začiatkov svojej praxe v príšernom strese.

Je za tým negatívna skúsenosť z prvých rokov učenia. V tom čase som zažila dva roky s riaditeľkou, u ktorej bolo celkom jedno, ako odučím hodinu, nikdy som nevedela dopredu odhadnúť, či ma pochváli alebo zjazdí pod čiernu zem. Vlastne som to nevedela ani v dni, keď hospitácia nebola. Ráno som pravidelne vstávala so žalúdočnou nevoľnosťou. Napriek tomu, že sa na záver so mnou lúčila veľmi srdečne, jej nevyspytateľný prístup a sústavné kritizovanie vo mne zanechalo takú hrôzu z hospitácií,  že pri nájdení nášho riaditeľa v triede sa mi opäť po rokoch rozklepali ruky. Zhodou okolností som práve túto hodinu šla nahrávať aj pre Vierku, ale chvíľu hrozilo, že tú kameru nebudem schopná ani zapnúť. Netušila som, že môj súčasný riaditeľ je človek, ktorý pohospitačný rozhovor vedie priateľsky, s úctou a s cieľom, aby učiteľ hľadal cesty, ako sa zlepšovať.

Hlavne žiadne zbytočné chválenie

V tom čase už sa náš mentoring s Vierkou začal rozbiehať na plné obrátky, bavili sme sa o tom, čo vlastne od mentoringu očakávam a jasne som vydefinovala, že nové metódy a postupy a žiadne zbytočné chválenie, stačí mi jasná a faktická konštruktívna kritika. Vedela som, že LEAF je taký divný pozitívny spolok, ktorý ma bude chcieť chváliť a to ja neočakávam. Chcem, aby sa mentorka zamerala na moje chyby a napriamo mi ich vymenúvala po každej hodine, nejaké chválenie nie je dôležité, to ma nikam neposunie. A čo na to moja mentorka Vierka? VÔBEC MA NEPOSLÚCHLA, lebo ma začala chváliť, či som to chcela, alebo nie. Zaujímavé bolo, že aj keď som to pôvodne nechcela,

vybudovalo to medzi nami taký silný vzťah, že vždy, keď som na čokoľvek narazila, mohla som sa Vierke ozvať, vyrozprávať a vyjasniť si, čo vlastne chcem a čo nie. Super bolo, že tu bola stále pre mňa, no súčasne ma do ničoho netlačila a nepresadzovala svoje riešenia a názory.

Napriek všetkému som sa jej aj tak vytrvalo ozývala so všetkými svojimi pedagogickými zlyhaniami, nech už konečne pochopí, čo som zač. A ona mi vytrvalo hovorila, že som úžasná a že jej robím veľkú radosť. Ku koncu som jej to začala pomaly veriť, takže túto „bitku“ asi vyhrala ona. 🙂

Sprievodca namiesto učiteľa

Prvým cieľom, ktorý sme si stanovili, bolo preniesť viac aktivity i zodpovednosti na triedu, čo sa dá preložiť do slov – viac koučovať a menej učiť. V tom mi pomohli asi dva momenty.

Prvý bol, keď Vierka prišla aj s Jankou (tiež mentorkou) priamo na moju hodinu a deti boli tak strašne živé, že som si doslova už siahla na dno síl. Bola som unavená, aj prechorená, ani neviem, ako som prežila potom rozbor hodiny. Vtedy mi Janka s Vierkou zdôraznili, nech sa prestanem tak strašne snažiť. Keď som sa druhé ráno zobudila s pocitom absolútneho vyčerpania, uznala som, že začnem.

Druhým momentom bola práve tá pochvala. Od mentorky a i od detí. Vďaka tomu som si uvedomila silu vlastnej intuície a prestala hľadať naučené frázy a techniky, začala som ísť na hodinách smerom, kde ma „srdce viedlo“ a nebála som sa skúšať a experimentovať.

Po roku v IRPU som si uvedomila, v čom som dobrá a dala som tomu voľný priechod.

A v čom som dobrá? Myslím, že vo vzťahu, mám decká naozaj úprimne a otovrene rada, na začiatku hodiny im poviem „Babuliatka moje, tak rada vás vidím“, alebo niekoho počas písomky pohladím po hlave, alebo keď dieťaťu vezmem hračku a súčasne sa ho s láskou spýtam „Vieš, prečo?“ a dieťa prikývne, že vie. Objavila som svoju silu v emóciách a prežívaní s deťmi. Keď som nadšená z toho, čo preberáme, deti moje nadšenie vidia, keď sa im darí a niečo pekné vymyslia, vidia, že som naozaj šťastná.

Ak by som to mala zhrnúť, pôvodne som sa chcela naučiť vhodnými postupmi deťmi manipulovať, aby robili, čo chcem. Miesto toho som sa naučila vlastnými emóciami deti strhnúť a nadchnúť. Nie vždy to vyjde, ale keď áno, stojí to za to.

ĎAKUJEM.

Eva

Ak vás môj príbeh zaujal a chceli by ste podobné dobrodružstvo okúsiť tiež, neváhajte, prihlasovanie otvoríme už na jar- aktuálne info vždy tu. ?

BARBORA ĎUROVCOVÁ.

Učím angličtinu na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave. Študovala som na FiF UK v Bratislave odbor archívnictvo.

A to je vlastne aj jeden z dôvodov, prečo som sa do IRPU prihlásila. Chcela som sa zlepšiť v tom, čo som si zamilovala a doteraz robila intuitívne a s pomocou skúsených kolegov – keďže nie som vyštudovaný pedagóg ;).

Vďaka mojej mentorke získavam skvelú inšpiráciu a rady vďaka ktorým môžem v triede vytvárať dobrú atmosféru a predávať tak študentom informácie efektívnejším spôsobom. Stretávať sa s takto príjemným človekom, ktorý pri mne stojí a podporuje moje nápady a „experimenty“ je skúsenosť na nezaplatenie.

Posledné tri mesiace sa hodiny s mojimi študentmi točia okolo jedného slova. DEFRONTALIZÁCIA.

Hoci som toto slovo pred nimi nikdy nevyslovila, takmer každá aktivita, ktorú sme na hodine robili ma mala (a stále má) postupne priblížiť k cieľu, ktorý som si na začiatku roka s mentorkou Luckou stanovila.

Či už ide o skupinovú prácu, analýzu textov a následné aplikovanie nových zručností alebo učenie sa ako si navzájom dávať feedback. Všetky tieto cvičenia prispeli k tomu, že sa postupne začala meniť rétorika a atmosféra celej triedy. Z pôvodného: „A náčó?…“ či „Kde sme?“ alebo „A čo s tým mám robiť?“ sa postupne mení na: „Poďme na to!“ a „Skúsil/a som to“, a taktiež „Robím to takto dobre?“.

Niečo, čo by mi v septembri znelo ako utópia je už dnes skutočnosťou.

Nie sú to však len študenti, kto prechádza zmenou.

Ja sama sa pomaly učím ako popúšťať opraty a prenechávať zodpovednosť na tie moje šibalské jašteričky. Včera si prvýkrát vyskúšali odučiť hodinu takmer sami.

Priznám sa, že som zo začiatku mala trochu nepríjemný pocit zo straty kontroly, no stačilo si spomenúť na povzbudivé slová mojej mentorky (mimochodom stále netuším aký druh mágie používa, ale pri stretnutí s ňou sa nápady valia jedna radosť :D) a potom sa celá hodina vytvorila takmer bez mojej pomoci. Skupina študentov sa svedomito pripravila na našu hodinu a s odvahou sa pustila do vysvetľovania učiva pre svojich spolužiakov. Isteže nebolo všetko dokonalé, no skúšaním sa to zlepší, pretože tentokrát v tom vidia zmysel. Vedia prečo to robíme.

Hľadanie vnútornej motivácie študentov nakoniec ani nie je až také ťažké.

Tiež len potrebujú počuť to, čo my všetci – Si na dobrej ceste. Robíš to správne. Povedať im, že v nich veríte a zverujete im do rúk dávku zodpovednosti lebo viete, že na to majú. Zrazu sa kŕčovitý výraz a obava z neúspechu mení na prítomný pohľad a chuť experimentovať.

Azda sa mi aj  slzička  tisla do očí, keď som si v jednom momente uvedomila, že sa začínajú „vidieť“ navzájom. Kládli si vzájomne otázky a nebáli sa spolužiakov spýtať na radu.

Neviem sa dočkať na to, čo nás čaká na konci roka…

… v ideálnom prípade budem súčasťou ich pracovnej skupinky 😉

Barbora

P.S. Ak vás toto rozprávanie zaujalo a chcete sa dostať do komunity aktívnych učiteľov i vy, tak chyťte za pačesy príležitosť a prihláste sa do ďalšieho IRPU ročníka.

MICHAL BOHUŠ. Pochádza z Dolného Kubína, ale už jedenásť rokov žije a pôsobí v Bratislave a okolí. Vyštudoval učiteľstvo slovenčiny a dejepisu na PdF UK. Začínal na súkromných školách, ale momentálne pôsobí na bratislavskom Gymnáziu na Ulici L. Sáru, kde sa okrem iného pokúša viesť debatný krúžok a robí konzultanta školského časopisu. Stále sa považuje za začínajúceho učiteľa, a preto sa zaujíma najmä o to, ako učiť lepšie, zaujímavejšie a efektívnejšie. Miluje klasickú literatúru a klasický rock, ale rád si pozrie aj dobrý film či uvarí chutné jedlo. Je aj športový fanúšik, v súčasnosti najmä pasívny, ale vo voľných chvíľach aj aktívne behá a bicykluje. V ostatnom čase ho však zamestnáva predovšetkým jeho rodina na čele s trojročným synom a starostlivosť o rodinný dom v Marianke.

Všetko to začalo spätnou väzbou.

IRPUťáci tomu hovorili tristošesťdesiatka, pre školstvo dosť čudácka vec, ale v biznise sa vraj také robievajú celkom bežne.

Ide skrátka o to, že ti ľudia v tvojom okolí dajú echo, ako sa ti darí v práci a prípadne aj čo sa ti nedarí, a ty potom môžeš na základe toho rásť a zlepšovať sa. Alebo sa o to aspoň pokúšať.

Ľudia, ktorí vypĺňali moju tristošesťdesiatku, boli zrejme dosť milí, lebo vyznela veľmi pozitívne a to ma posmelilo vhupsnúť do toho projektu ešte odvážnejšie, než som mal pôvodne v pláne.

Nastavovanie cieľa chce čas a mentora

Spočiatku mi chvíľu trvalo, kým sme spolu s mojím mentorom identifikovali, na čom vlastne chcem ten rok pracovať, lebo človek si povie, poďme na to, ale keď sa bližšie prizrie, tak to „na to“ je celkom náročné identifikovať.

Ale tak aj od toho je tu mentor, aby vás fest vyzvŕtal svojimi lišiackymi otázkami a pomohol vám nájsť tie správne (vaše) odpovede. Takže, keď ma môj mentor Králik vyzvŕtal lišiackymi otázkami, uvedomil som si, že by som rád zlepšil classroom management a celkovú dynamiku práce skupiny, tiež nastavenie zmysluplných pravidiel v mojej triede a v neposlednom rade som si dal za cieľ posilniť prácu s hodnotami ako úcta a rešpekt.

Aké je mať mentora na hodine?

Teraz by som chcel frajersky zahlásiť, že vzhľadom na moje predchádzajúce pracovné skúsenosti so spätnou väzbou jednak v Narnii (krajina v skrini/cirkevná škola) a druhak z Galilea (Taliansky filozof, fyzik, astronóm, matematik/súkromná škola) som privítal mentora bez najmenšieho stresu, no nie je to pravda.

Človek má vždy trošku stres, keď mu príde niekto na hodinu. Aj ja som mal, no len do chvíle, kým sme spolu s mojím mentorom začali po hodine rozoberať, čo tam fičalo a ako. Stačilo pár postrehov, podnetov, otázok a ja som si bol viac než istý, že tento človek mi nechce zle, netúži ma dať dole, bezducho skritizovať všetko, čo mu padne do rany. Nie, oproti mne sedel chlapík s túžbou pomôcť mi porozumieť, prečo niektoré veci na mojich hodinách fungovali a niektoré nie. A práve toto porozumenie a zamyslenie sa nad dianím v mojej triede mi pomohlo postupne meniť a zlepšovať veci, ktoré mi doteraz nejakým spôsobom nefungovali.

Rozmýšľam, prečo sa vlastne toľkí slovenskí učitelia tak bránia spätnej väzbe. Ale možno to nie je len o učiteľoch, možno skutočne rak smrdí od klepeta a keby sa na slovenských školách nachádzali akčné vedenia, ktoré by si začali pravidelne pýtať spätnú väzbu na fungovanie školy od učiteľov, od žiakov, od rodičov, zriaďovateľa, možno by sa aj učitelia rozhýbali.

Späť k môjmu príbehu.

Po úvodnej tristošesťdesiatke a spätnej väzbe od mentora sme sa začali stretávať pravidelne každé dva týždne. No, aby som bol presný, malo to byť pravidelne, ale občas do toho vošlo čosi mne, občas jemu, takže bude asi lepšie povedať, že sme sa stretávali nepravidelne. Žiaci si na mentora rýchlo zvykli a po veľmi krátkom čase ho brali ako súčasť triedy.

Časť kolegov, salám párky, vôbec si mňa ani môjho mentora nevšímali a nemalá časť kolegov ma začala sledovať a pýtať sa, že čo to, ako to, prečo, dokonca v PK-čke vzišla téma, či by sme si nemali chodiť pravidelne na hodiny. Pevne verím, že sa nám to podarí rozchodiť nasledujúci školský rok, to bude pecka.

V istom bode programu mi na hodiny začali okrem mentora chodiť aj študenti – budúci učitelia. Bolo super, pokúšať sa o mentoringové rozhovory z opačnej strany barikády, aj tieto rozhovory mi pomohli uvedomiť si mnohé veci, ktoré som si doteraz vôbec ale vôbec neuvedomoval.

V triede som začal robiť reálne zmeny.

Oveľa viac aktivity i zodpovednosti bolo na žiakoch, dôslednejšie sme dodržiavali pravidlá a spoločne sme v reflexii pomenúvali zručnosti i hodnoty. Žiaci zmeny uvítali, teda aspoň väčšina z nich a rodičia v podstate tiež. Myslím, že ak rodič dostane dostatok informácií, prečo učiteľ robí to, čo robí, a tá činnosť má zmysel, málokedy protestuje. Možno občas, kvôli známkam, ale známky sú aj tak len povrchný nezmysel, ktorý nič neznamená. Byť to na mne, zaviedol by som namiesto známok spoločné hodnotiace pohovory, kde by žiak, rodič i učiteľ spoločne slovne zhodnotili, ako sa žiakovi darilo na danom predmete a v čom sa mu nedarilo, a tiež čo by s tým mohol skúsiť do budúcna podniknúť. Sú školy, kde sa také čosi píše, ale ja by som to bral radšej ako takýto pokec, lebo nemám rád také siahodlhé lajstrá. Zvlášť ak človek ani nevie, či to bude druhá strana čítať.  

Najsilnejšie som si svoju premenu uvedomil na hodine, ktorá mi totálne nevyšla

… a namiesto toho, aby ma to vzalo alebo aby som vynadal študentom, v istom momente hodiny som zastal a vyzval žiakov, aby sme sa pokúsili zreflektovať, čo sa to deje. Toto by som predtým nikdy nedokázal, skôr by som sa snažil za každú cenu silou a krikom zatlačiť a narvať do študentov čo najviac.

Asi si vravíte, Mišovi, tomu bolo hej, prihlásiť sa do takéhoto programu.

Je to mladý, akčný chalan, ktorý má drive a vie, čo chce. Ale priatelia, Mišo býval pohodlný, takmer až lenivý a iba vďaka silnej spätnej väzbe z Narnie a frajerke (teraz už manželke), taktiež z Narnie, stal sa tým dnešným, akčným, aktívnym, zvedavým a neposedným Michalom, ktorý verí, že v moci aj celkom obyčajného učiteľa je veľmi veľa. Áno, obsah učiva zmeniť nemôže, no rozhodne môže zmeniť prístup k žiakom, vzťah, metódy, aktivity. A k tomu vám ešte jedno poviem. Všade sa hovorí o zlom postavení učiteľa v spoločnosti, aj ja by som vám povedal, „áno, učitelia majú zlé spoločenské postavenie“, lenže aby som bol úprimný, nedokážem si spomenúť ani na jediný prípad, kedy by sa niekto ku mne choval neúctivo, či by mnou pohŕdal len preto, že som učiteľ. Dobre, vládni politici počas štrajku svojimi vyhlásenia asi naznačovali, že za moc nestojím, ale ja si o nich myslím to isté, takže sme si vlastne kvit.

Ak by som raz chytil zlatú rybku…

a ona by na mňa vybafla to staré známe, „dám ti tri želania“, tak by som ju zrejme požiadal o 15 hodinový úväzok namiesto 25 hodinového, o 15 študentov namiesto 25 študentov v triede a 15 strán obsahu namiesto každých 25.

…bonusové priania pre mojich študentov

Ak by mi navrhla, že mi dá aj bonusové priania pre mojich študentov, tak by som pre nich chcel, aby chodili radi do školy, bavila ich, pripadalo im to zmysluplné a dobre by ich to pripravovalo na život. A rybka by trochu zaprotestovala, že to už je trochu prianí nad limit, ale napokon by to dovolila, veď čo by človek/ryba s veľkým srdcom nespravil pre našu budúcu generáciu.

PS:

Ak vás moje rozprávanie zaujalo a radi by ste podrástli (nie do šírky ani do výšky, ale učiteľsky), tak ste zrejme horúcimi kandidátmi do ďalšieho IRPU ročníka.

Ak už všetko viete a nepotrebujete rásť (ani do šírky, ani do výšky, ani v učiteľovaní), potom túto stránku zatvorte, IRPU nie je nič pre vás.

Michal Bohuš, Gymnázium L. Sáru, Bratislava 🙂

—–

Bonusová otázka a odpoveď:

Keby som nebol učiteľ, bol by som historik alebo spisovateľ. Ale ja učiteľ som a som tomu rád.

Nezisková organizácia LEAF pripravila pre učiteľov základných a stredných škôl nevídaný gurmánsky zážitok v podobe workshopu pod vedením Dávida Králika.

Počas workshopu dostanú účastníci príležitosť „ochutnať“ základné mentorské zručnosti.

„Na workshope „Ochutnaj mentoring“, sme sa dozvedeli nie len to , kto je mentor a čo vlastne robí, no zistili sme aj čosi o sebe a o pohľade iných na nás. Rozprávanie bolo popretkávané príhodami a zážitkami zo skutočného života, čo bolo príjemné a zábavné. Záverečná ukážka mentoringu „naživo“ s jednou z kolegýň presvedčila všetkých o tom, že s pomocou iných a ich pohľadu na situáciu, sa nájdu  riešenia aj tých komplikovaných úloh, ktoré na prvý pohľad pripadajú človeku ako bezvýchodiskové. Workshop pozitívne naštartoval nejedného z nás, dôkazom čoho bol, okrem iného aj fakt, že som ešte na druhý deň počula, ako sa kolegovia rozprávali o lektorovej návšteve a rozoberali jednotlivé momenty. Podujatie bolo zvládnuté na vysokej profesionálnej úrovni, no súčasne nechýbala ľudskosť a pohoda.  Ďakujeme!“

PaedDr. Šarlota Múdra, riaditeľka Spojenej školy internátnej v Levoči

V rámci workshopu sa cielene venujeme:

• aktívnemu počúvaniu

• kladeniu „správnych a nesprávnych“ otázok

• technikám, vďaka ktorým dokážeme priviesť človeka k riešeniu

• reflexii a feedbacku

Ochutnávkové workshopy v najbližšej dobe plánujeme realizovať v týchto mestách a termínoch:

Kontakt: 
Dávid Králik
david.kralik@leaf.sk

„V júli 2015 sme hostili pätnásť učiteľov zo Slovenska, Rumunska, Estónska a Litvy, ktorí sa venujú zavádzaniu debatnej metodiky do vyučovania. Dávid Králik z neziskovej organizácie LEAF pre nich pripravil workshop, počas ktorého účastníci pochopili základné idey mentoringu a spoznali viaceré postupy i mentoring techniky. Účastníci  ocenili nielen nasadenie a energiu lektora, ale i skúsenosť a schopnosť prispôsobiť sa ich potrebám. Z môjho pohľadu dokázal lektor zaujímavým spôsobom odovzdať zásady rozvoja dospelých, ktoré ešte stále nie sú v našom školstve dostatočne známe, preto tento workshop vrele odporúčam.“

Andrej Schulcz, riaditeľ Slovenskej debatnej asociácie 

Je tu ďalší ONLINE KRUH aktívnych učiteľov (čas na zdieľanie skúseností a vzájomnú inšpiráciu). Tento raz bude na tému TRIEDA TRIEDE, alebo príprava hry pre mladších spolužiakov – napríklad v štýle Escape Rooom s Katkou Kresáňovou, absolventkou Komenského inštitútu a finalistkou súťaže Učiteľ Slovenska. Viac

ANDREA KOLLÁRIKOVÁ. Učím na strednej škole, konkrétne Hotelovej akadémii Ľudovíta Wintera v Piešťanoch. Vyštudovala som kombináciu slovenský jazyk a anglický jazyk, ale naplno sa ako učiteľka rozvíjam len v angličtine. Hneď na začiatku učiteľskej kariéry som zistila, že učiť rovná sa učiť sa a to každý deň. Viac