BARBORA ĎUROVCOVÁ.
Učím angličtinu na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave. Študovala som na FiF UK v Bratislave odbor archívnictvo.
A to je vlastne aj jeden z dôvodov, prečo som sa do IRPU prihlásila. Chcela som sa zlepšiť v tom, čo som si zamilovala a doteraz robila intuitívne a s pomocou skúsených kolegov – keďže nie som vyštudovaný pedagóg ;).
Vďaka mojej mentorke získavam skvelú inšpiráciu a rady vďaka ktorým môžem v triede vytvárať dobrú atmosféru a predávať tak študentom informácie efektívnejším spôsobom. Stretávať sa s takto príjemným človekom, ktorý pri mne stojí a podporuje moje nápady a „experimenty“ je skúsenosť na nezaplatenie.
Posledné tri mesiace sa hodiny s mojimi študentmi točia okolo jedného slova. DEFRONTALIZÁCIA.
Hoci som toto slovo pred nimi nikdy nevyslovila, takmer každá aktivita, ktorú sme na hodine robili ma mala (a stále má) postupne priblížiť k cieľu, ktorý som si na začiatku roka s mentorkou Luckou stanovila.
Či už ide o skupinovú prácu, analýzu textov a následné aplikovanie nových zručností alebo učenie sa ako si navzájom dávať feedback. Všetky tieto cvičenia prispeli k tomu, že sa postupne začala meniť rétorika a atmosféra celej triedy. Z pôvodného: „A náčó?…“ či „Kde sme?“ alebo „A čo s tým mám robiť?“ sa postupne mení na: „Poďme na to!“ a „Skúsil/a som to“, a taktiež „Robím to takto dobre?“.
Niečo, čo by mi v septembri znelo ako utópia je už dnes skutočnosťou.
Nie sú to však len študenti, kto prechádza zmenou.
Ja sama sa pomaly učím ako popúšťať opraty a prenechávať zodpovednosť na tie moje šibalské jašteričky. Včera si prvýkrát vyskúšali odučiť hodinu takmer sami.
Priznám sa, že som zo začiatku mala trochu nepríjemný pocit zo straty kontroly, no stačilo si spomenúť na povzbudivé slová mojej mentorky (mimochodom stále netuším aký druh mágie používa, ale pri stretnutí s ňou sa nápady valia jedna radosť :D) a potom sa celá hodina vytvorila takmer bez mojej pomoci. Skupina študentov sa svedomito pripravila na našu hodinu a s odvahou sa pustila do vysvetľovania učiva pre svojich spolužiakov. Isteže nebolo všetko dokonalé, no skúšaním sa to zlepší, pretože tentokrát v tom vidia zmysel. Vedia prečo to robíme.
Hľadanie vnútornej motivácie študentov nakoniec ani nie je až také ťažké.
Tiež len potrebujú počuť to, čo my všetci – Si na dobrej ceste. Robíš to správne. Povedať im, že v nich veríte a zverujete im do rúk dávku zodpovednosti lebo viete, že na to majú. Zrazu sa kŕčovitý výraz a obava z neúspechu mení na prítomný pohľad a chuť experimentovať.
Azda sa mi aj slzička tisla do očí, keď som si v jednom momente uvedomila, že sa začínajú „vidieť“ navzájom. Kládli si vzájomne otázky a nebáli sa spolužiakov spýtať na radu.
Neviem sa dočkať na to, čo nás čaká na konci roka…
… v ideálnom prípade budem súčasťou ich pracovnej skupinky 😉
Barbora
P.S. Ak vás toto rozprávanie zaujalo a chcete sa dostať do komunity aktívnych učiteľov i vy, tak chyťte za pačesy príležitosť a prihláste sa do ďalšieho IRPU ročníka.
