Eva Uličná, Evanjelická spojená škola, Martin.V školstve sa pohybuje zhruba 20 rokov, aj keď nie vždy učila. Ale keď už učila, tak väčšinu času matematiku a informatiku. Dva roky dokonca chémiu, ktorú tiež úspešne vyštudovala, ale keď sa deti začali na jej pokusy pozerať s väčšími obavami ako  ona, pochopila, že bude lepšie zamerať sa na bezpečnejšie predmety. Z nejakého dôvodu ju život stále viac viedol k informatike, začala robiť súťaže pre deti, školiť učiteľov, písať metodické materiály. Dva roky po narodení dcéry prišla myšlienka založiť firmu, ktorá nesie jej meno (to aby nezabudla, čo je naozaj dôležité) Akadémia Alexandra. Spolu s Maťkou Chalachánovou začali tvoriť elektronické učebnice informatiky, do ktorých vložili a stále vkladajú všetky svoje skúsenosti, ale aj lásku k deťom a ich vzdelávaniu. Aby im nemohol nikto povedať, že píšu „od stola“ a o praxi nič netušia, začala tento školský rok opäť na čiastočný úväzok učiť. Brala to ako príležitosť posunúť sa v metodike výučby a posunúť toto poznanie zasa ďalej. V skutočnosti ale dostala oveľa viac – prežíva úžasné dobrodružstvo, ktoré si hlboko váži a nesmierne ju napĺňa.

Ako sme sa s IRPU „zoznámili“

IRPU (Individuálny rozvojový program učiteľa) som spoznala najskôr z pohľadu mentora, keďže osobne spolupracujem s Maťkou Chalachánovou, ktorá bola dlhé roky aktívnou mentorkou. Pri rozhovoroch s ňou som si vždy hovorila, aké skvelé by bolo, keby som učila a mohla to skúsiť. Miesto toho sme sa ďalej venovali našej spoločnej firme a písali spolu učebnice informatiky pre základné školy. A potom zrazu prišlo rozhodnutie vrátiť sa po rokoch aspoň čiastočne opäť k učeniu a overiť si naše učebnice v praxi. Našla som si miesto na skvelej škole, kde som vedela, že vedenie nové veci podporuje a víta.

Prihlášku do IRPU som mala odovzdanú skôr ako papiere pre prijatie do zamestnania. Bolo mi jasné, že od autora učebníc informatiky sa bude čakať viac, ako obyčajná výučba tohto predmetu.

Po rokoch mimo priamej výučby som mala v sebe veľkú neistotu zo samej seba, bála som sa, že na základe mojich pracovných skúseností sú očakávania školy tak veľké, že ich zaručene sklamem. Mentoring som brala ako moje záchranné lano, ktoré ma nasmeruje tam, kde už určite všetci ostatní učitelia sú. Len som mala veľkú obavu, či nakoniec budem vybratá. Vybrali ma.

Nie je hospitácia ako hospitácia

Začal školský rok. Čaká ma prvá hospitácia zo strany pána riaditeľa, takže naše prvé stretnutie s (mentorkou) Vierkou, ktoré sa malo niesť v duchu zoznamovania sa, sa zmenilo na panickú prosbu o pomoc, čo mám robíííííííť, ešte sa len zabehávam, deti nepoznám, bojím sa zlyhania, vo firme je na jeseň toľko práce, že som sa nevyspala ani nepamätám, som v príšernom strese a hneď riaditeľ, o ktorom ešte netuším, čo od neho čakať…

Vierka – na najbližší rok moja oáza pokoja – sa k panike nepridala, len spolu so mnou prešla najbližšie hodiny, čo a ako by som chcela robiť, prešli sme spolu možnosti, čo sa dá urobiť lepšie. Zo stretnutia som síce neodchádzala s pokojom Angličana, ale srdečný tep bol už určite podstatne nižší. Napokon to dopadlo super a riaditeľ mi v závere povedal, že to bolo fajn, len sa zbytočne stresujem 😀

Realita je taká, že z hospitácií som už od začiatkov svojej praxe v príšernom strese.

Je za tým negatívna skúsenosť z prvých rokov učenia. V tom čase som zažila dva roky s riaditeľkou, u ktorej bolo celkom jedno, ako odučím hodinu, nikdy som nevedela dopredu odhadnúť, či ma pochváli alebo zjazdí pod čiernu zem. Vlastne som to nevedela ani v dni, keď hospitácia nebola. Ráno som pravidelne vstávala so žalúdočnou nevoľnosťou. Napriek tomu, že sa na záver so mnou lúčila veľmi srdečne, jej nevyspytateľný prístup a sústavné kritizovanie vo mne zanechalo takú hrôzu z hospitácií,  že pri nájdení nášho riaditeľa v triede sa mi opäť po rokoch rozklepali ruky. Zhodou okolností som práve túto hodinu šla nahrávať aj pre Vierku, ale chvíľu hrozilo, že tú kameru nebudem schopná ani zapnúť. Netušila som, že môj súčasný riaditeľ je človek, ktorý pohospitačný rozhovor vedie priateľsky, s úctou a s cieľom, aby učiteľ hľadal cesty, ako sa zlepšovať.

Hlavne žiadne zbytočné chválenie

V tom čase už sa náš mentoring s Vierkou začal rozbiehať na plné obrátky, bavili sme sa o tom, čo vlastne od mentoringu očakávam a jasne som vydefinovala, že nové metódy a postupy a žiadne zbytočné chválenie, stačí mi jasná a faktická konštruktívna kritika. Vedela som, že LEAF je taký divný pozitívny spolok, ktorý ma bude chcieť chváliť a to ja neočakávam. Chcem, aby sa mentorka zamerala na moje chyby a napriamo mi ich vymenúvala po každej hodine, nejaké chválenie nie je dôležité, to ma nikam neposunie. A čo na to moja mentorka Vierka? VÔBEC MA NEPOSLÚCHLA, lebo ma začala chváliť, či som to chcela, alebo nie. Zaujímavé bolo, že aj keď som to pôvodne nechcela,

vybudovalo to medzi nami taký silný vzťah, že vždy, keď som na čokoľvek narazila, mohla som sa Vierke ozvať, vyrozprávať a vyjasniť si, čo vlastne chcem a čo nie. Super bolo, že tu bola stále pre mňa, no súčasne ma do ničoho netlačila a nepresadzovala svoje riešenia a názory.

Napriek všetkému som sa jej aj tak vytrvalo ozývala so všetkými svojimi pedagogickými zlyhaniami, nech už konečne pochopí, čo som zač. A ona mi vytrvalo hovorila, že som úžasná a že jej robím veľkú radosť. Ku koncu som jej to začala pomaly veriť, takže túto „bitku“ asi vyhrala ona. 🙂

Sprievodca namiesto učiteľa

Prvým cieľom, ktorý sme si stanovili, bolo preniesť viac aktivity i zodpovednosti na triedu, čo sa dá preložiť do slov – viac koučovať a menej učiť. V tom mi pomohli asi dva momenty.

Prvý bol, keď Vierka prišla aj s Jankou (tiež mentorkou) priamo na moju hodinu a deti boli tak strašne živé, že som si doslova už siahla na dno síl. Bola som unavená, aj prechorená, ani neviem, ako som prežila potom rozbor hodiny. Vtedy mi Janka s Vierkou zdôraznili, nech sa prestanem tak strašne snažiť. Keď som sa druhé ráno zobudila s pocitom absolútneho vyčerpania, uznala som, že začnem.

Druhým momentom bola práve tá pochvala. Od mentorky a i od detí. Vďaka tomu som si uvedomila silu vlastnej intuície a prestala hľadať naučené frázy a techniky, začala som ísť na hodinách smerom, kde ma „srdce viedlo“ a nebála som sa skúšať a experimentovať.

Po roku v IRPU som si uvedomila, v čom som dobrá a dala som tomu voľný priechod.

A v čom som dobrá? Myslím, že vo vzťahu, mám decká naozaj úprimne a otovrene rada, na začiatku hodiny im poviem „Babuliatka moje, tak rada vás vidím“, alebo niekoho počas písomky pohladím po hlave, alebo keď dieťaťu vezmem hračku a súčasne sa ho s láskou spýtam „Vieš, prečo?“ a dieťa prikývne, že vie. Objavila som svoju silu v emóciách a prežívaní s deťmi. Keď som nadšená z toho, čo preberáme, deti moje nadšenie vidia, keď sa im darí a niečo pekné vymyslia, vidia, že som naozaj šťastná.

Ak by som to mala zhrnúť, pôvodne som sa chcela naučiť vhodnými postupmi deťmi manipulovať, aby robili, čo chcem. Miesto toho som sa naučila vlastnými emóciami deti strhnúť a nadchnúť. Nie vždy to vyjde, ale keď áno, stojí to za to.

ĎAKUJEM.

Eva

Ak vás môj príbeh zaujal a chceli by ste podobné dobrodružstvo okúsiť tiež, neváhajte, prihlasovanie je práve otvorené – skúste tu 😊