MICHAL BOHUŠ. Pochádza z Dolného Kubína, ale už jedenásť rokov žije a pôsobí v Bratislave a okolí. Vyštudoval učiteľstvo slovenčiny a dejepisu na PdF UK. Začínal na súkromných školách, ale momentálne pôsobí na bratislavskom Gymnáziu na Ulici L. Sáru, kde sa okrem iného pokúša viesť debatný krúžok a robí konzultanta školského časopisu. Stále sa považuje za začínajúceho učiteľa, a preto sa zaujíma najmä o to, ako učiť lepšie, zaujímavejšie a efektívnejšie. Miluje klasickú literatúru a klasický rock, ale rád si pozrie aj dobrý film či uvarí chutné jedlo. Je aj športový fanúšik, v súčasnosti najmä pasívny, ale vo voľných chvíľach aj aktívne behá a bicykluje. V ostatnom čase ho však zamestnáva predovšetkým jeho rodina na čele s trojročným synom a starostlivosť o rodinný dom v Marianke.
Všetko to začalo spätnou väzbou.
IRPUťáci tomu hovorili tristošesťdesiatka, pre školstvo dosť čudácka vec, ale v biznise sa vraj také robievajú celkom bežne.
Ide skrátka o to, že ti ľudia v tvojom okolí dajú echo, ako sa ti darí v práci a prípadne aj čo sa ti nedarí, a ty potom môžeš na základe toho rásť a zlepšovať sa. Alebo sa o to aspoň pokúšať.
Ľudia, ktorí vypĺňali moju tristošesťdesiatku, boli zrejme dosť milí, lebo vyznela veľmi pozitívne a to ma posmelilo vhupsnúť do toho projektu ešte odvážnejšie, než som mal pôvodne v pláne.
Nastavovanie cieľa chce čas a mentora
Spočiatku mi chvíľu trvalo, kým sme spolu s mojím mentorom identifikovali, na čom vlastne chcem ten rok pracovať, lebo človek si povie, poďme na to, ale keď sa bližšie prizrie, tak to „na to“ je celkom náročné identifikovať.
Ale tak aj od toho je tu mentor, aby vás fest vyzvŕtal svojimi lišiackymi otázkami a pomohol vám nájsť tie správne (vaše) odpovede. Takže, keď ma môj mentor Králik vyzvŕtal lišiackymi otázkami, uvedomil som si, že by som rád zlepšil classroom management a celkovú dynamiku práce skupiny, tiež nastavenie zmysluplných pravidiel v mojej triede a v neposlednom rade som si dal za cieľ posilniť prácu s hodnotami ako úcta a rešpekt.
Aké je mať mentora na hodine?
Teraz by som chcel frajersky zahlásiť, že vzhľadom na moje predchádzajúce pracovné skúsenosti so spätnou väzbou jednak v Narnii (krajina v skrini/cirkevná škola) a druhak z Galilea (Taliansky filozof, fyzik, astronóm, matematik/súkromná škola) som privítal mentora bez najmenšieho stresu, no nie je to pravda.
Človek má vždy trošku stres, keď mu príde niekto na hodinu. Aj ja som mal, no len do chvíle, kým sme spolu s mojím mentorom začali po hodine rozoberať, čo tam fičalo a ako. Stačilo pár postrehov, podnetov, otázok a ja som si bol viac než istý, že tento človek mi nechce zle, netúži ma dať dole, bezducho skritizovať všetko, čo mu padne do rany. Nie, oproti mne sedel chlapík s túžbou pomôcť mi porozumieť, prečo niektoré veci na mojich hodinách fungovali a niektoré nie. A práve toto porozumenie a zamyslenie sa nad dianím v mojej triede mi pomohlo postupne meniť a zlepšovať veci, ktoré mi doteraz nejakým spôsobom nefungovali.
Rozmýšľam, prečo sa vlastne toľkí slovenskí učitelia tak bránia spätnej väzbe. Ale možno to nie je len o učiteľoch, možno skutočne rak smrdí od klepeta a keby sa na slovenských školách nachádzali akčné vedenia, ktoré by si začali pravidelne pýtať spätnú väzbu na fungovanie školy od učiteľov, od žiakov, od rodičov, zriaďovateľa, možno by sa aj učitelia rozhýbali.
Späť k môjmu príbehu.
Po úvodnej tristošesťdesiatke a spätnej väzbe od mentora sme sa začali stretávať pravidelne každé dva týždne. No, aby som bol presný, malo to byť pravidelne, ale občas do toho vošlo čosi mne, občas jemu, takže bude asi lepšie povedať, že sme sa stretávali nepravidelne. Žiaci si na mentora rýchlo zvykli a po veľmi krátkom čase ho brali ako súčasť triedy.
Časť kolegov, salám párky, vôbec si mňa ani môjho mentora nevšímali a nemalá časť kolegov ma začala sledovať a pýtať sa, že čo to, ako to, prečo, dokonca v PK-čke vzišla téma, či by sme si nemali chodiť pravidelne na hodiny. Pevne verím, že sa nám to podarí rozchodiť nasledujúci školský rok, to bude pecka.
V istom bode programu mi na hodiny začali okrem mentora chodiť aj študenti – budúci učitelia. Bolo super, pokúšať sa o mentoringové rozhovory z opačnej strany barikády, aj tieto rozhovory mi pomohli uvedomiť si mnohé veci, ktoré som si doteraz vôbec ale vôbec neuvedomoval.
V triede som začal robiť reálne zmeny.
Oveľa viac aktivity i zodpovednosti bolo na žiakoch, dôslednejšie sme dodržiavali pravidlá a spoločne sme v reflexii pomenúvali zručnosti i hodnoty. Žiaci zmeny uvítali, teda aspoň väčšina z nich a rodičia v podstate tiež. Myslím, že ak rodič dostane dostatok informácií, prečo učiteľ robí to, čo robí, a tá činnosť má zmysel, málokedy protestuje. Možno občas, kvôli známkam, ale známky sú aj tak len povrchný nezmysel, ktorý nič neznamená. Byť to na mne, zaviedol by som namiesto známok spoločné hodnotiace pohovory, kde by žiak, rodič i učiteľ spoločne slovne zhodnotili, ako sa žiakovi darilo na danom predmete a v čom sa mu nedarilo, a tiež čo by s tým mohol skúsiť do budúcna podniknúť. Sú školy, kde sa také čosi píše, ale ja by som to bral radšej ako takýto pokec, lebo nemám rád také siahodlhé lajstrá. Zvlášť ak človek ani nevie, či to bude druhá strana čítať.
Najsilnejšie som si svoju premenu uvedomil na hodine, ktorá mi totálne nevyšla
… a namiesto toho, aby ma to vzalo alebo aby som vynadal študentom, v istom momente hodiny som zastal a vyzval žiakov, aby sme sa pokúsili zreflektovať, čo sa to deje. Toto by som predtým nikdy nedokázal, skôr by som sa snažil za každú cenu silou a krikom zatlačiť a narvať do študentov čo najviac.
Asi si vravíte, Mišovi, tomu bolo hej, prihlásiť sa do takéhoto programu.
Je to mladý, akčný chalan, ktorý má drive a vie, čo chce. Ale priatelia, Mišo býval pohodlný, takmer až lenivý a iba vďaka silnej spätnej väzbe z Narnie a frajerke (teraz už manželke), taktiež z Narnie, stal sa tým dnešným, akčným, aktívnym, zvedavým a neposedným Michalom, ktorý verí, že v moci aj celkom obyčajného učiteľa je veľmi veľa. Áno, obsah učiva zmeniť nemôže, no rozhodne môže zmeniť prístup k žiakom, vzťah, metódy, aktivity. A k tomu vám ešte jedno poviem. Všade sa hovorí o zlom postavení učiteľa v spoločnosti, aj ja by som vám povedal, „áno, učitelia majú zlé spoločenské postavenie“, lenže aby som bol úprimný, nedokážem si spomenúť ani na jediný prípad, kedy by sa niekto ku mne choval neúctivo, či by mnou pohŕdal len preto, že som učiteľ. Dobre, vládni politici počas štrajku svojimi vyhlásenia asi naznačovali, že za moc nestojím, ale ja si o nich myslím to isté, takže sme si vlastne kvit.
Ak by som raz chytil zlatú rybku…
a ona by na mňa vybafla to staré známe, „dám ti tri želania“, tak by som ju zrejme požiadal o 15 hodinový úväzok namiesto 25 hodinového, o 15 študentov namiesto 25 študentov v triede a 15 strán obsahu namiesto každých 25.
…bonusové priania pre mojich študentov
Ak by mi navrhla, že mi dá aj bonusové priania pre mojich študentov, tak by som pre nich chcel, aby chodili radi do školy, bavila ich, pripadalo im to zmysluplné a dobre by ich to pripravovalo na život. A rybka by trochu zaprotestovala, že to už je trochu prianí nad limit, ale napokon by to dovolila, veď čo by človek/ryba s veľkým srdcom nespravil pre našu budúcu generáciu.
PS:
Ak vás moje rozprávanie zaujalo a radi by ste podrástli (nie do šírky ani do výšky, ale učiteľsky), tak ste zrejme horúcimi kandidátmi do ďalšieho IRPU ročníka.
Ak už všetko viete a nepotrebujete rásť (ani do šírky, ani do výšky, ani v učiteľovaní), potom túto stránku zatvorte, IRPU nie je nič pre vás.
Michal Bohuš, Gymnázium L. Sáru, Bratislava 🙂
—–
Bonusová otázka a odpoveď:
Keby som nebol učiteľ, bol by som historik alebo spisovateľ. Ale ja učiteľ som a som tomu rád.