Blog IRPU

Jaro.Durec.

· Som tvor pohyblivý, zvedavý a rád sa učím 🙂

· Som učiteľ (už mám za katedrou 3 dekády) a som na to hrdý 🙂

· Prácu s deťmi beriem ako zábavu, veľa energie mi berú ale ešte viac mi jej dávajú 🙂

· Občas ma prepadne obava z vyhorenia 🙁

Keďže stále niečo hľadám a stále niečo nachádzam, podarilo sa mi cez skvelý program (DofE – Medzinárodná cena vojvodu z Edinburgu) spoznať zaujímavých ľudí a dozvedieť sa o ďalších projektoch. A práve jedným z nich bol program pre učiteľov – IRPU. Keďže som učiteľ a mám sa stále čo učiť, tak som to skúsil, prihlásil sa a po rozhovore so skvelou Jankou bol prijatý do ďalšieho behu tohto programu v školskom roku 2018/19.

Moje očakávania:

· Návštevy mentora na hodinách (niečo ako hospitácie).

· Dozviem sa, čo robím zle a ako to napraviť.

· Moji študenti budú na hodinách aktívnejší a sústredenejší.

· Ja budem lepšie zvládať časový manažment hodín.

Jednoducho povedané, budem postavený pred zrkadlo a nebude to vždy príjemné 🙂

Realita IRPU:

1. Začalo to spoločným stretnutím účastníkov programu a mentorov IRPU na chate v Závažnej Porube

a. Príjemné ukončenie prázdnin a nabudenie sa do nového školského roku

b. Fantastický dvojdňový pobyt, plný výbornej nálady, inšpirácií ale aj zábavy.

c. Pridelenie mentorov účastníkom (mňa sa ujal David Králik )

2. S Davidom sme si dohodli, ktorú triedu a ako často bude navštevovať a budeme sa následne venovať rozborom hodín.

3. Po prvej dvojhodinovke prišiel prvý šok – ja som nemal na hodinách očakávaného inšpektora, riaditeľa či vševedúceho mentora, ale úžasného Davida, ktorý:

a. na začiatku pokecu vždy pripravil výbornú atmosféru;

b. pokorne sledoval priebeh hodín;

c. sa zaujímal o moje pocity po hodine;

d. ma neustále „bombardoval“ otázkami a dokázal ma nasmerovať na hľadanie odpovedí na jeho ale hlavne na moje otázky;

e. ma navádzal na stanovenie si cieľov na zlepšenie;

f. má neuveriteľné množstvo pozitívnej energie, ešte viac aktivít a chuti pomôcť ľuďom okolo seba.

4. Takto to pokračovalo až niekedy do apríla a program sme ukončili znova na spoločnom stretnutí.

IRPU áno/nie?

Ak si niekto kladie takúto otázku, tak nevie, o čo sa v tomto skvelom programe jedná. Pre mňa má skúsenosť s IRPU obrovský význam, tak aspoň v pár bodoch:

· Stretnutie s motivátormi, ľuďmi, ktorí nechcú ísť v zabehaných koľajach slovenského školstva ale hľadajú efektívnejšie metódy a prostriedky na zlepšovanie kvality.

· Obrovské množstvo inšpirácií a materiálov od mentorov a kolegov zapojených do programu.

· Ujasnenie si si pojmov reflexia a feedback a ich postupné zavádzanie do vyučovacieho procesu – konečne mi niekto vysvetlil, aký je medzi nimi rozdiel a ako s nimi pracovať.

· Spoznávanie ľudí, pre ktorých je učenie poslaním a sú na to hrdí.

Záver:

Jedno úprimné, obrovské ĎAKUJEM !!!

Jaro Durec, Gymnázium Myjava

P. S. Ak vás moje rozprávanie zaujalo a radi by ste podrástli (nie do šírky ani do výšky, ale učiteľsky), tak ste zrejme horúcimi kandidátmi do ďalšieho IRPU ročníka.

Ak už všetko viete a nepotrebujete rásť (ani do šírky, ani do výšky, ani v učiteľovaní), potom túto stránku zatvorte, IRPU nie je nič pre vás.

Keď mi Dávid napísal, či sa nepodelím so svojim príbehom o mentoringu nejak som nemala čas a celé som to posúvala až do momentu, kým dnes cestujem vo vlaku a mám pred sebou štyri hodiny príjemného sedenia v nepreplnenom a vyhriatom vozni (idem ranným spojom:).

Mentoring, mentoring, …

Spomínam si na to ako som sa s Dávidom zoznámila. Usmievavý človek v pruhovanom tričku vkročil do mojej šedej školskej reality. Opatrné oťukávanie z mojej strany, Dávid sa tváril, že vie čo robí… Pomaly sa to rozbiehalo… Veľa sme spolu debatovali, rozoberali odpozorované a zažité na hodine, nastavili si (teda hlavne ja) čo by som chcela počas nášho spoločne stráveného času poriešiť, kam to celé snaženie smerovať…

Dva roky s mentormi a čo sa nedozviem…

Napríklad, že je úplne normálne zlyhať. Je úplne v pohode, že hodina nevyjde a „zosype sa“ ako domček z karát, že stredobodom vesmíru sú nielen deti ale aj ja, že najviac roboty majú odmakať na hodine „účastníci zájezdu“ a nie ich sprievodca…

Zistila som, že menej je niekdy viac (vychádza mi to tak, že skoro stále:) a reflexia nie je iba slovo z odbornej literatúry, ale skutočná práca zameraná na napĺňanie nejakého cieľa a možno aj nie…

Uspokojovalo ma ako je fajn dať si čas, dovoliť si zastať a pozrieť sa s deckami (i mentorom) na hodinu aj z iného pohľadu ako iba napĺňania učebného obsahu… Robiť to pravidelne, nie iba občas, resp. vôbec.

Chýba mi to.

Tá obrovská podpora, rozmer ľudskosti a porozumenia pre moju prácu, nevytváranie tlaku… Opäť som skončila osamotená, boriaca sa s každodennými problémami (toto by pravdepodobne nemalo byť v „óde“ na mentoring:). Proste mi to tak nejak chýba. Podpora a zdieľanie úspechov i nezdarov, možnosť rozdebatovať situáciu do „špiku“, aby som nakoniec uzrela, že som odviedla kus dobrej práce…

To sa vždy mojim mentorom podarilo. Ukázať mi, že som dobrá a moja práca je dôležitá a zmysluplná.

Mária Rothensteinová, ZŠ Dubová, Bratislava

P. S. Ak vás moje rozprávanie zaujalo a radi by ste podrástli (nie do šírky ani do výšky, ale učiteľsky), tak ste zrejme horúcimi kandidátmi do ďalšieho IRPU ročníka.

Ak už všetko viete a nepotrebujete rásť (ani do šírky, ani do výšky, ani v učiteľovaní), potom túto stránku zatvorte, IRPU nie je nič pre vás.

Ako mnohí nevedomí, ktorí do mentoringového programu vstupovali, čakala som od svojej mentorky vety plné výkričníkov. Vety typu: „Toto nerob!“ „Toto je úplne zle!“ a tajne som dúfala, že by ma snáď aj za niečo mohla občas pochváliť… veď v škole učím už 10 rokov a pred tým som si pár rokov odučila vo firmách a materských školách ako SZČO 🙂

Namiesto toho sa na mňa hneď po prvej hodine zosypala HORA otáznikov.

Také otázky, po ktorých nastalo TICHO.

Moje ticho. MOJE hľadanie MOJICH odpovedí.

Úprimne som žasla nad jednoduchosťou otázok, ktoré sa ma nikto pred tým nespýtal a žasla som nad svojou (ne)schopnosťou odpovedať.

Tak, ako pribúdali stretnutia, učila som sa sama sebe dávať otázky ešte pred tým, ako mi ich Miška – (mentorka) položí a pripravovala som si na ne vopred aj odpovede. Cha! Ona ma vždy vedela prekvapiť zmenou uhla pohľadu a novou – jednoduchou otázkou! Uf!

Mentorka Miška mi pomohla pomenovať veci, ktoré som intuitívne robila, naučila ma nebáť sa pozvať CHYBU do triedy a pohrať sa s ňou. Viac sme s deckami na hodinách diskutovali, hrali viac HIER, pracovali v skupinkách, hľadali spôsob hodnotenia. Viac sme sa navzájom chválili aj rešpektovali. Viac sme sa oceňovali a cenili si toho druhého.

Naučila som sa nebáť sa investovať čas do toho, čo je pre mňa dôležité.

… a pristihla som sa, že sa aj ja viacej pýtam.

Seba, kolegov, žiakov…

Aj toť, nedávno idúc z triedy som si v duchu kládla jednu z tých otázok 🙂

Milica Antálková, SúZŠ, Skalica

P. S. Ak vás moje rozprávanie zaujalo a radi by ste podrástli (nie do šírky ani do výšky, ale učiteľsky), tak ste zrejme horúcimi kandidátmi do ďalšieho IRPU ročníka.

Ak už všetko viete a nepotrebujete rásť (ani do šírky, ani do výšky, ani v učiteľovaní), potom túto stránku zatvorte, IRPU nie je nič pre vás.

Žijeme v dobe, v ktorej sa neskutočne rýchlo všetko mení. V školskom vzdelávaní sa mi už dlhšiu dobu zdalo, že sa nič moc nedeje, hoci nastupujúci miléniani, mi na hodinách dokazovali pravý opak. Nielen oni boli aktérmi volajúci ku zmene, ale aj moja dospievajúca dcéra sa často tvárila, že škola nie je úplne OK.

Hľadala som možnosti

Hľadala som možnosti ako sa vzdelávať k príprave študentov odborne. učím na odbornej škole a riešila som ako na to, aby študentov škola bavila. Snahy na MPC som skoro vzdala. Ukázala sa však možnosť zapojiť sa do programu IRPU, ktorý ponúka LEAF. Nadšená som všetko preskúmala a prihlásila sa do programu. Odpoveď prišla záporná, nezobrali ma. Myslela som si, že nie som ešte vhodne pripravená na zmenu alebo som už stará, 50+ je vek, ktorý má tento prívlastok. O krátky čas som prijala správu, že môžem nastúpiť. Ako náhradníčka som absolvovala ročný program, ktorý vo mne veľmi intenzívne rezonoval celý rok v mojom profesijnom, ale i súkromnom živote.

Mentor = podpora

Mentorka Janka bola úžasným sprievodcom na ceste, ale i pilierom, ktorý ma riadne podopieral. Celé svoje nadšenie, nové spôsoby, ako učiť YNAK som prinášala do tried, hlavne do jednej, kde som učila nosný odborný predmet. Všetko nasvedčovalo, že zmeny v triedach spĺňajú očakávania zúčastnených. Študenti podstatne aktívnejší, robila som všetko preto, aby som bola na hodinách ozaj lenivým učiteľom, keď si urobili nástenku z odbornej hodiny dobrovoľne, to ma riadne potešilo.

Avšak záverečná spätná väzba od žiakov to nepotvrdzovala. Nechápala som prečo. Napadlo mi prejsť to so študentami ešte raz, zistiť, kde sa stala „chyba“, aby sme ju mohli napraviť. Čo bolo za tým? Obava študentov, že týmto štýlom učenia nezmaturujú z odborného predmetu. Podarilo sa mi zistiť zdroj, ale na úplné vyriešenie už nezostával čas, blížil sa koniec šk. roka. Verila som, že v ďalšom ročníku bude priestor na vyriešenie. Pred nástupom na dovolenku som sa však dozvedela, že túto triedu asi nebudem učiť.

Nový rok, nové príležitosti

V septembri som v triede začala učiť iný predmet – právnu náuku. Študenti prišli za mnou a veľa sme diskutovali, začali sme odznova a podarilo sa nám hneď na úvod urobiť zmysluplný projekt pre celú školu k 30. výročiu novembra 89. Uplatnili sme v plnej miere kreativitu, tímovú prácu, riešenie problémov, spoluprácu a nakoniec aj rovesnícke učenie. …podvedome nabehli na systém správania, akým sme pracovali na hodinách. Výsledok? Vydarené podujatie! A tak trochu satisfakcia a pripomienka, že každá námaha prinesie ovocie. A potvrdenie slov mojej mentorky, že k zmene prídeme postupne po malých krôčikoch.

Aká je spätná väzba študentov?

Pripájam pár autentických slov študentov 🙂

„Priblížili sme spolužiakom, čo sa udialo…Pochopila som viac dejiny mojej krajiny… Keď som to počúvala som rada, že žijem v dnešnej dobe…Už viem, že sloboda nie je samozrejmosťou… Obohacovali sme sa navzájom a pracovali sme ako tím… Som vďačná, že som sa naučila niečo nové. Bola to dobrá príležitosť…“

Program IRPU je úžasná realita, ako meniť seba, vzdelávanie priamo na hodinách, možno aj širšie okolie. Som vďačná za komunitu IRPUtníkov. Rada sa vždy vrátim načerpať a potom dávať.

Renáta Fogeltonová, Žilina

P. S. Ak vás moje rozprávanie zaujalo a radi by ste podrástli (nie do šírky ani do výšky, ale učiteľsky), tak ste zrejme horúcimi kandidátmi do ďalšieho IRPU ročníka.

Takto vám poviem. Mentora som od začiatku vnímal veľmi pozitívne. Vlastne, ak mám byť presný, tak to bolo ešte pred začiatkom. Program IRPU totiž odštartoval spoločným výkopom všetkých vybratých učiteľov a celého mentorského tímu kdesi na strednom Slovensku. Už na tomto stretnutí som zažil veľa pozitívnej energie s mnohými inšpiratívnymi kolegami.

Po tomto energickom úvode som sa riadne naštartovaný a sprevádzaný osobným mentorom vrátil do svojej školy, kde som začal realizovať niektoré zmeny vo vybraných triedach. Zmeny sa týkali najmä zavádzania reflexie do vyučovacích hodín a začali sme tiež pracovať s feedbackom. Predtým som tieto prvky vo výučbe veľmi nevyužíval a nevenoval im veľkú pozornosť. Počas roka som veľa času venoval i štúdiu tejto problematiky v kontexte toho, čo všetko by sa dalo reflektovať, kde využiť spätnú väzbu či aké otázky sa pýtať študentov, aby ich doviedli k hlbšiemu zamysleniu a upevneniu prebratého učiva či postojov.

Veľkým impulzom bol pre mňa počas tohto roka i komunitný IRPU workshop s Martou Páleníkovou (tiež absolventkou IRPU), ktorej skúsenosti so spätnou väzbou a reflexiou mi otvorili dvere ďalších možností. Jej „kuchárska kniha“ s receptami ako na reflexiu a spätnú väzbu sa stala pre mňa veľkým prínosom.

Mentor mi pomohol sa pozrieť na niektoré aspekty mojej výučby z pohľadu, z ktorého som sa na tieto veci nikdy nepozeral. Nútil ma takto myslieť ako fredku a hľadať ďalšie možností a odpovede ;o)

Jeho podnety boli veľmi trefné, oživujúce. Mimoriadne pozitívne hodnotím jeho otvorený a ľudský prístup. Na stretnutiach som sa cítil komfortne, mentoring prebiehal neformálne, čo veľmi oceňujem. A oceňujem aj to, ako často bol flexibilný a dokázal sa prispôsobiť mojim požiadavkám. Napokon, práve vďaka tejto flexibilite som mal možnosť zamerať sa v rámci môjho ročného cyklu na prácu s „Dofákmi“ v rámci programu DofE.

Mentorské sprevádzanie mňa, množstvo zvedavých skvelých otázok, skutočný hlboký záujem, ktorý mentor prejavoval o moje témy, sa následne preklápali do mojej práce s deckami a bolo skvelé, že to, čo som zažíval ako mentorovaný, som mohol následne rovno posúvať ďalej z pozície mentora.

Decká moju účasť v programe, aj zmeny môjho prístupu, vnímali pozitívne… myslím, že sa im okrem iného páčilo to, že sa o nich niekto v takej miere naozaj a pravdivo zaujíma.

Čo dodať? Program skončil a ja som mimoriadne spokojný, že som sa stal súčasťou IRPU komunity. Ďakujem veľmi pekne za túto príležitosť, veľmi si to vážim. IRPU mi totiž v mnohom pomohlo nazerať na veci ceeeeeelkom iným spôsobom a to je nesmierny dar…

Viktor Verba, Gymnázium Prešov

P. S. Ak vás moje rozprávanie zaujalo a radi by ste ďalej zlepšovali svoj učiteľský kumšt, tak ste zrejme horúcimi kandidátmi do ďalšieho IRPU ročníka.

Byť učiteľkou angličtiny na strednej škole pre mňa znamená učiť sa každý deň. Učím sa od svojich študentov, učím sa v odbore a učím sa v oblasti didaktiky.  Som nadšenec konferencií pre učiteľov, webinárov a nových učebníc a metód.

Keď som sa prihlásila do IRPU, mala som načítané online príbehy učiteľov, ktorí absolvovali tento program predo mnou. Vedela som teda  na 80 % do čoho idem a veľmi som sa tešila. Okrem toho som, samozrejme, poznala meno Dávid Králik a v Janke M. Balážovej som spoznala spolužiačku z výšky :). Komunikácia s IRPU-ťákmi vždy bola a je  uvoľnená, vtipná a proste super.

Učila som na Hotelovej akadémii Ľudovíta Wintera už nejaký ten rok, ale nebola som sama so sebou spokojná (ani dnes ešte nie som ?). Pri jednej z aktivít v rámci kick-off do IRPU som si uvedomila, že mám úplne všetko na to, aby moje hodiny angličtiny boli podľa mojich predstáv – super techniku, ktorú  škola zabezpečila a neustále modernizuje, výborných študentov, materiály, a predsa sa mi moje hodiny nepáčili.

Keď sme odštartovali IRPU v auguste 2018 v Nízkych Tatrách, bolo úžasné stretnúť toľko skvelých motivovaných a nadšených učiteľov. Najviac ma oslovilo, že sme všetci vnímali úlohu učiteľa podobne a nebol to prísny a ukričaný učiteľ, ktorého sa žiaci boja, ale rovnocenný pokorný a úctivý partner vo vzdelávaní.

Nadšená z kick-off  som začala so zmenami ešte skôr, než sme si do triedy vpustili mentora Martina. Nechcela som biele steny ako v nemocnici, tak som si  triedu vyzdobila kvetmi, fotkami, plagátmi, obrazmi. Chcela som, aby sa v nej študenti cítili príjemne.

Keďže som zažila čaro skupinovej práce na stretnutí s učiteľmi z IRPU, pustila som sa práve do skupinovej práce, pretože dovtedy som sa jej vyhýbala. Obávala som sa, že študenti nebudú pracovať, budú sa ulievať a bola som jednoducho centrom triedy vždy ja ako učiteľ.

Do začatého procesu vstúpil mentor. Už prvé stretnutie s Martinom bolo veľmi príjemné. Sadli sme si, pretože sme boli veľmi podobne naladení. Až na konci po ôsmich mesiacoch mi Martin povedal, že som si stanovila povážlivo odvážny cieľ – aby na mojich hodinách pracovali a rozvíjali sa všetci študenti 2.C. Rovnako tí dobrí, ktorí by už pokojne mohli maturovať, ako aj tí, ktorí s angličtinou zostali zaseknutí na úrovni základnej školy. Splniť tento cieľ sa mi v októbri zdalo nemožné.

Martin naznačil, že daltonské úlohy by mi mohli pomôcť. Postupne sme s Martinom  podrobne rozoberali jednotlivé hodiny. Veľmi som sa vždy tešila na jeho plusy, lebo každého veľmi poteší, keď nás niekto pochváli. A mínusy mi Martin naznačil cez otázky.

Tie otázky som v článkoch učiteľov, ktorí absolvovali IRPU, nejak nechápala. Ale je to metóda, ktorá je oveľa príjemnejšia, ako keď vám niekto niečo diktuje a prikazuje.

Neverila by som, že na základe postrehu mentora a jeho otázok si sama dokážem uvedomiť, čo robím zle.

Každý druhý rozbor som začínala tým, ako sa mi hodina nevydarila. Martin sa ma vtedy opýtal, prečo mám pocit, že sa nevydarila, keď boli študenti spokojní. Odpovedala som, že nesplnili moje očakávania. Na to pohotovo zareagoval mentor otázkou, či oni vedia, čo ja vlastne očakávam. A vtedy to prišlo – nevedeli. Najzaujímavejší dialóg sme viedli pri záverečnom rozbore, kedy mi napadlo toľko dôležitých vecí ohľadne môjho vyučovania. Dodnes myslím na to, čo mi vďaka Martinovým otázkam zrazu začalo dávať zmysel a mohla som meniť neúčinné postupy a pracovať na sebe.

Mentoring mi dal z hľadiska didaktiky oveľa viac než  vysoká škola, či roky praxe. Pohľad angličtinára zvonku, ktorého cieľom je pomôcť rásť a nie kritizovať, je neoceniteľný. Moji študenti sa naučili hodnotiť svoju prácu. Vedeli vyjadriť, čo sa im na hodinách páčilo a čo nie.

Spočiatku to bolo ťažké a šla som do obrany tých svojich skupinových zadaní, na ktorých som sa, mimochodom, dosť nadrela. Nebolo jednoduché prijať kritiku. Ale postupne sa to menilo a ak sa im niečo nepáčilo, poučila som sa a snažila som sa pozorne a aktívne počúvať. Naučili sa hodnotiť navzájom a zvládli  túto úlohu perfektne. Vedeli sa ohodnotiť bez toho, aby na seba útočili, a aby si slo vami ublížili.

V tomto mal Martin najväčšiu prácu, pretože slová procesuálne hodnotenie opakoval 8 mesiacov a ja som ich nechávala len prejsť popri mne. Trvalo mi 8 mesiacov, kým som ich začala brať vážne a na hodine začali fungovať. V tomto je mentoring skvelý – nič nevnucuje. Učiteľ je ten, čo vedie, mentor len sprevádza. Občas som na jeho otázky proste neodpovedala, jednoducho som nevedela. Občas bolo ťažké boriť sa s cieľom a zadaniami, ale len jediný raz som to vzdala – keď v triede medzi mnou a študentami čosi škrípalo. Ale myslím si, že práve vďaka atmosfére, ktorú na hodinách mám, sme to s triedou zvládli.

Spomínam si na pár online stretnutí, keď som ku Skypu sadala naozaj vyčerpaná po celom dni v škole. Vôbec netuším ako, ale počas mentoringového rozhovoru som načerpala veľa síl a odchádzala som spokojná a usmiata.

Počas mentoringu som tiež spoznala viac svoju skupinu. Brala som ich výraznejšie individuálne. Jedna potrebovala povzbudiť a zrazu sa rozhovorila, druhá potrebovala pracovať v inej skupine, tretí potreboval len to, aby som si uvedomila, že je v poriadku, ak urobí len to, čo je najnutnejšie a takto by som mohla popisovať všetkých pätnásť druhákov.

Zrazu sa tie hodiny začínali viac podobať takým, aké som chcela mať. Chcem, aby boli moje hodiny prínosné z hľadiska angličtiny, ale odjakživa mi moje srdce vraví, že sa študenti musia cítiť na hodine príjemne, musia mať pocit, že je úplne OK ro biť chyby, môžu vyjadriť svoj názor a aktívne sa zapájať do všetkého na hodine. Toto ma naučil Martin a celá komunita IRPU – počúvať to učiteľské vo mne a ďalej sa rozvíjať a rásť.

Veľmi sa teším na ďalšie stretnutia s IRPU-ťákmi, pretože okrem toho, že sa na nich cítim perfektne, dobijú mi baterky a veľa sa naučím,  počas prestávok a kávičiek  si odovzdávame veľa skúseností z triedy, ktoré nás navzájom obohacujú.

Andrea Kolláriková, Hotelová akadémia Ľudovíta Wintera Piešťany

PS: Ak vás moje rozprávanie zaujalo a radi by ste podrástli (nie do šírky ani do výšky, ale učiteľsky), tak ste zrejme horúcimi kandidátmi do ďalšieho IRPU ročníka.

Ak už všetko viete a nepotrebujete rásť (ani do šírky, ani do výšky, ani v učiteľovaní), potom túto stránku zatvorte, IRPU nie je nič pre vás.

Môj príbeh v IRPU mal celkom prozaický začiatok. Volám sa Florián Danko, vyučujem odborné predmety (elektrotechnika, elektronika, elektrotechnické merania, automatizácia) na Strednej odbornej škole informačných technológii na Hliníckej ulici v Bratislave a uprostred nadšenej výuky som pocítil silnú potrebu spätnej väzby. Najmä takej, ktorú by mi poskytol skúsenejší ale rovnako nadšený kolega, niekto, kto by zhodnotil môj prístup a upozornil ma, ktorou cestou nekráčať, aby som svojich študentov neochudobnil.

Moja cesta sa začala rozžiarenou tvárou mojej manželky a slovami „Flo, asi som našla niečo pre teba. Skús sa prihlásiť.“ A ako to už býva často … mala pravdu 🙂

V prvých momentoch po prihlásení som ani neveril, že sa na mňa usmeje šťastie. Záujem a konkurencia boli enormné a prejsť výberovými pohovormi si vyžiadalo veľký kus práce a zanietenia. No byť prijatý do IRPU bol neskutočne dobrý pocit.

Po absolvovaní dvojdňového stretnutia som sa vrátil plný nápadov, nadšený a zhodnotil som to slovami, že som konečne zažil, aké je to byť obklopený skvelými, nadšenými a oddanými učiteľmi. Verte mi, tá radosť a energia sa ani nedajú opísať.

Prvé stretnutia s mojím mentorom Dávidom Králikom

…to bol skrátka riadny mišmaš. Chvíľami ma privádzal do zúfalstva, lebo mentoring prebiehal ináč. Miesto zhodnotenia a návrhov to boli len otázky. Na môj návrh neprišla odpoveď, ale protiotázka „A ako by si si to predstavoval ty?“. Verte, či nie, Dávid vedel presne, čo robí a kam tým mieri. Len ja som bol spočiatku menej flexibilný.

Časom som jeho systém práce a prístup nielen prijal, ale začalo ma to ozaj neuveriteľne baviť. Vždy, keď sa Dávid zúčastnil našej hodiny, znamenalo to obrovský prílev dobrej nálady, pozitivizmu a skvelých nápadov.

Čo mi IRPU dal?

Možnosť spoznať výnimočných ľudí s veľkým srdcom a príťažlivým prístupom. Naučil ma (slovami môjho mentora), že neexistujú chyby, ale priestor na zlepšenie. Ponúkol mi iný pohľad na mňa ako človeka, učiteľa a poskytol mi možnosť, ako sa mnoho nového naučiť.

Osobne vnímam ako najväčšiu výzvu získavanie kvalitnej a pravidelnej spätnej väzby od tých, pre ktorých predovšetkým učím … od mojich študentov. Spočiatku to predstavovalo ťažký oriešok, ale postupne, každou ďalšou aktivitou a stretnutím s Dávidom, či účasťou na podujatiach(workshopoch) IRPU, som sa to začal učiť. Pravidelný a veľmi podnetný feedback sa stal súčasťou našich vyučovacích hodín a musím priznať, že sa mi nikdy nepracovalo lepšie.

Inovatívne hodiny

Pod vplyvom rozširovania obzorov som začal aktivity prepracovávať, aby sme pokryli potrebu rozvoja tzv. mäkkých zručností (softskills). V priebehu roka sme znásobili tímové činnosti, zaviedli novinky ako skupinové písomné práce, brainstormingové tímové aktivity, čím sa citeľne zlepšila aj atmosféra v triedach mimo vyučovania.

Priznám sa, že eliminovať prejavy šikany a nekolegiality až na prakticky nulovú úroveň vďaka tímovému duchu, ťažko hľadám slová na tieto medzníky a úspechy. Som hrdý na každého svojho študenta … tento rok nás všetkých veľa naučil a moji študenti ma učia každý jeden deň.

Byť učiteľom je pre mňa splneným snom a nikdy som nebol taký šťastný ako za katedrou. Preto budem naďalej pokračovať v myšlienke, ktorú sme s Dávidom rozpracovali – ako učiť inovatívne a byť pre študentov nielen učiteľom, ale aj človekom, na ktorého sa môžu spoľahnúť a dôverovať mu. Lebo o ich dobro a záujmy predovšetkým ide.

Rok v znamení IRPU ubehol rýchlo, až príliš rýchlo. Zvykol som si na vynikajúceho mentora a cítim, koľko sa toho v mojom prístupe zmenilo. Som šťastný, že Dávid súhlasil s účasťou mojej manželky na niekoľkých stretnutiach, dokonca jej poskytol feedback na jej pohľad a mentoring. Ona teraz pokračuje v skvelej práci, ktorú Dávid celý rok odvádzal. A to nehovorím o procese písania denníka (nočníka) o priereze našich aktivít. Dávid ma vždy vedel presvedčiť, že mám viac času, ako si myslím:).

Naše cesty sa pomaly rozchádzajú, no som nesmierne rád, že som mohol niečo podobné zažiť. Verím, že môj mentor Dávid získa ešte stovky tak spokojných „mentorčiat“, ako som bol ja.

Dúfam, že budem aj naďalej spolupracovať s celým tímom IRPU a plamienok, ktorý vo mne zažali, bude horieť ešte dlho.

Každému, kto premýšľa, či to skúsiť a zapojiť sa, odpoviem parafrázujúc slová mojej manželky Zuzky

“ Asi si našiel niečo pre teba, skús sa prihlásiť.“ A ja len spokojne dodám „Ak chceme byť dobrými učiteľmi, vzdelávajme sa. Nezaspime na vavrínoch a snažme sa zlepšovať. Pre nás, pre našich študentov. A IRPU je skúsenosť, ktorú nikdy neoľutujete.“

Ďakujem za tento rok, za množstvo skúsenosti a skvelé vedenie môjho mentora Dávida Králika.

Ďakujem každému v IRPU, kto svojím nadšením, nasadením a láskou k učeniu mení naše školstvo a robte to, prosím, aj naďalej. Lebo to, čo robíte, robíte skvele. Ďakujem.

Florián Danko, SOŠ IT, Bratislava

PS: Ak vás moje rozprávanie zaujalo a radi by ste podrástli (nie do šírky ani do výšky, ale učiteľsky), tak ste zrejme horúcimi kandidátmi do ďalšieho IRPU ročníka.

Ak už všetko viete a nepotrebujete rásť (ani do šírky, ani do výšky, ani v učiteľovaní), potom túto stránku zatvorte, IRPU nie je nič pre vás.

7 dní mentora. S nadsázkou a kusom kumštu. Veď čítajte 🙂

Pondelok

Dali mi úlohu. Spísať si všetko, čo robím vo svojom pracovnom čase. A ja ochotný, poslušný… čo by som neurobil pre dobro komunity? Čože som dnes robil sťaby mentor? Hádžem zamyslený pohľad. Dobrá i ťažká otázka. Ale od toho som mentorom, aby som (si) kládol tie správne a náročné otázky (a hádzal rôzne ksichty pohľady). Asi to bude podobné ako s prácou učiteľa, môjho mentorčaťa. To ale neznamená, že mentor musí byť zároveň učiteľom. Náhodou však spĺňam toto kritérium. Môžeme si navzájom rozumieť. Naladiť sa ako rádio na tú správnu frekvenciu…

Aj tak som dlho váhal, či môžem byť mentorom. V niektorých triedach ma nikto nepočúva, deťúrence mi skáču po hlave. Nevšimnú si, keď prídem, ani keď s plačom utečiem. Ani ja si ich nevšímam. Radšej som sa nenaučil ani ich mená. V inej triede je zase hrobové ticho. Neviem, čím som si to zaslúžil. Iba švih trstenice občas počuť. Našťastie sa dokážu uhnúť,  kebyže ich trafím, tak mám problém. Rešpekt, čo vám poviem. Nikto nič nevie, hoci som to tabuli povedal už asi tisíckrát. Ale všetci prejdú, lebo nikto nespĺňa moje kritériá a prepadnúť ich nechať nemôžem. Keď tak na to pozerám, skúseností mám dosť… 🙂 Hádžem pobavenú tvár. Asi som to trochu prehnal, takí učitelia v realite nemôžu existovať, ale život-scenárista prináša také pecky… hádžem patetický výraz.

Akým dobrým, úžasným či skúseným učiteľom musím byť, aby som mohol mentorovať? Niektoré kolegyne majú negatívne skúsenosti s metodikmi. Namiesto skúsených odborníkov túto funkciu často zastávajú … Akosi som sa stratil, odbočil. Jasné, veď som to predsa spomínal. Mal by som dávať pozor, aspoň keď sám niečo hovorím. Mentor nemusí byť ani učiteľom. A aká je odpoveď na dnešnú prvú otázku? Čo som robil? Dnes som ako mentor rozmýšľal… blúdil… pripravoval sa… špekuloval… filozofoval… pochyboval… mudroval… hádal sa… hľadal sa… a celkom ma to unavilo, pretože som len obyčajný človek, ktorý popri iných povinnostiach… mentoruje.

Utorok

Ale dnes už seriózne. Treba niečo začať robiť. Každý chce vidieť výsledky práce. Nestačí len dookola dumať, či spĺňam podmienky na dobrého mentora. Ak by to tak nebolo, sám by som si nejakého zohnal… aby som si ho poobzeral. Hádžem skúmavú tvár.

Dnes som sa rozhodol poobzerať po informáciách. Knihy, časopisy, internet. Dobrý mentor by mal byť podkutý. Dobrá škola – časopis, ktorý nesmie chýbať. Čapkova Moderní didaktika a Líný učitel. Stránka EduWorld. Poznámky zo školení. Koučingové stratégie. Komunikačné zručnosti, soft skills. Pinterest. Metodické príručky. Facebook. Youtube. Ach jaj, bolí ma hlava. Niečo však musím vydržať. Dlhé čítanie, poznámkovanie, pozeranie do monitora… Nie som sám. Aj moji kolegovia, aj naši žiaci to poznajú. Ten pretlak poznatkov, informácií, ale aj balastu a bludov. Tá bezmocnosť z rýchlo plynúceho času. A lákavosť iných príjemných aktivít. Prichádza únava a prokrastinácia. Ako si zorganizovať čas? Googlim…

Streda

Uff, polovica týždňa. A ja stále v štádiu príprav a získavania informácií. Vzdávam to. Bol to omyl. Nepotrebujem predsa nič vedieť. Len sa stačí správne pýtať. Byť zvedavý, otvorený, empatický… áno, otvorené otázky niekam vedú. Teším sa, radujem, ale veľmi nevyskakujem, aby som sa zase príliš rýchlo neunavil. Spisujem si otázky. Je ich dosť tak na dve hodiny, bol by z toho plnohodnotný rozhovor v lifestylovom časopise. Alebo dám prednosť investigatíve? Čosi tomu však chýba… jasné… interaktivita! Flexibilita! Dá sa na to vôbec pripraviť? Čo keď ma zaskočí odpoveď? Alebo stratím niť. Nedá sa donekonečna parafrázovať posledná odpoveď. Panika je späť. A tá je nielen únavná, ale aj paralyzujúca… paranoizujúca… Ak to takto pôjde ďalej, mentorom sa nestanem. Krivím smutnú tvár.

Štvrtok

Kašlem na dobré rady a prípravy. Nastal čas konať. Bude sa improvizovať. Stretnime sa. Chcem vidieť hodinu. Zo zadnej lavice je to predsa také jednoduché. Len tak si sedieť, sledovať, robiť si poznámky. Je jedno, aký je to predmet. Môjmu odbornému oku neprekáža žiadny. Mentorča sa trochu klepe, ale veď som neprišiel neohlásený. Mám radšej odísť a zapneme kameru? Aj žiaci si už zvykli, že vzadu niekto sedí. Ideme sa predvádzať v najlepšom svetle? Hlúposť, nie som žiadny inšpektor, ktorý hľadá chyby. Hádžem prekvapený výraz. „Pane kolego, jeden žák se vám tam vzadu hýbe…(úryvok z Cimrmana)“ To som len ja, vrtím sa na stoličke, lebo mením uhly pohľadu. Začínam sa potiť. Akoby som bol ja ten pozorovaný. Pokojne by tu so mnou mohlo sedieť vedenie školy a veselo kohospitovať. Ale hrozilo by, že by sme sa bavili a vyrušovali. Lebo do programu sa hlásia väčšinou mentorčatá s progresívnym a otvoreným vedením, iste by sme si „spolu sadli.“ Až na výnimky… česť ich budúcej spomienke.

Snažím sa všetko, čo vidím, nejako pomenovať. Nie je to vôbec také jednoduché, ako som si myslel. Úžasné je, že ma tam vôbec netreba. Už si ma ani nevšímajú. Tá hodina by si bežala svojím tempom aj bez môjho pričinenia. Tak ako padajúci strom vyvolá zvuk, hoci ho nikto v lese nepočuje. Alebo je to inak? Medzi sny o dokonalej hodine patrí aj táto predstava… žiaci pracujú aj bez zásahu učiteľa. „O čom sníva, o čom sníva, lokomotíva“… moje mentorča?

Piatok

Poďme si to rozobrať. Rozhovor pri káve… cez Skype. Prichádzajú otázky. Nie tie pripravené, ale nové, reagujúce na spomienky z hodiny a nadväzujúce na odpovede. Dokonca aj ja nejaké dostávam. Hádžem prekvapenú tvár. Čo som videl, počul, zažil…? Otázky sú jednoduché, od srdca. Na nič sa nehráme. Nič čierne nemaľujeme, len sa tak smejeme, ako sa tí beťári správali inak, ako minulý týždeň. A možno by tá hodina dopadla inak, keby vonku pršalo alebo nad tabuľou visel portrét Harabina. Dvíham obočie. Skúsme z toho vyťažiť. Hľadajme nové cestičky, pokojne aj tie zarastené, menej lákavé. Dajme si navzájom úlohy, ako byť nabudúce inšpiratívnejší, uvoľnenejší. Reflektujme nálady, analyzujme situácie, kreujme príležitosti… fuj, koľko cudzích termitov. Hlavne, že nás baví sa niekam posúvať. (Ob)och.  

Víkend

Prvé mentorské snaženie vyvrcholilo. A ideme na druhé kolo. To je ono… rozmýšľame v cykloch. Aj týždeň je len taký obyčajný cyklus. Začínajúci nepríjemným a nudným pondelkom, končiaci erupciou radosti z piatku. Pondelky sú zlé len pre tých, ktorých práca nebaví. Citát. Hádžem pochybovačnú tvár.

Poučený z prvého stretnutia, oveľa lepšie využijem budúci pondelok. Nemusím si naštudovať všetko, ale iba oblasť, ktorú sme si našli na rozvoj. Bude to skupinové vyučovanie? Projekty? Vtipy na hodine? Feedback? Disciplína? To všetko vyplynulo z našej debaty. Tá budúca nás ako vietor môže posunúť iným smerom. Hádžem tvár s jedným okom Žmurkám.

Lepšie využijem aj utorok. Žiadna panika. Aby som bol podkutý, zavolám svojmu kováčovi – supervízorovi. Viac hláv, viac kapusty, viac správnych otázok. Čo tak škálovacie? Tento týždeň sa mi páčil na stupnici teplôt asi ako teplota ľudského tela. Ak by to mala byť teplota varu vody, musela by prísť Rowlingová na plnenú papriku.

Všetkého veľa škodí. Začínam sa prehrievať. To hrozí všetkým, ktorí za prácu horia. A tak si naštudujem relaxačné techniky… pardon, zaleziem do vírivky, dám si prechádzku, laskonku v cukrárni, pozriem seriál a pochválim sa za pestrý a úžasný týždeň vo vlastnej réžii. A na záver nesmie chýbať tá správna otázka. Môžem robiť mentora? Hádžem zamyslený pohľad. Odpoveď prinesie ďalší týždeň.

Marek Matuška