Keď som sa prihlasovala do IRPU, učila som šestnásty rok a mala som pocit, že buď urobím zásadnú zmenu, alebo zo školstva odídem. Cítila som sa neskutočne vyčerpaná, demotivovaná, vyhorená.
Informácie o programe mi chodili na Facebook už od januára, ale do apríla som ich poctivo ignorovala. Zvyknutá na klamlivé reklamy, nechcela som uveriť tomu, že tí spokojní učitelia z príbehov môžu hovoriť pravdu. Neviem, koľká musela prísť (alebo aký správny moment musel nastať), aby som o IRPU konečne začala uvažovať. Ako sa blížil konečný termín podania prihlášky, stále viac ma niečo navádzalo, aby som to skúsila. Nemala som čo stratiť, mohla som len získať. Nakoniec som sa prihlasovala dve hodiny pred uzávierkou. To som ešte netušila, že som spravila krok, ktorý mi zásadne zmení život. Nie len pracovný, ale aj osobný.
Naše IRPUtovanie začalo víkendom na Opalisku. Priznám sa, že vtedy som ešte stále poriadne nevedela, do čoho idem, ale „výkopový“ víkend ma naozaj naštartoval. Zrazu som sa ocitla v skupine nadšených učiteľov, ktorí mali chuť veci meniť, boli pozitívne naladení a verili, že učiť sa dá aj inak ako tradične.
Atmosféra ma strhla a začala som naberať nový kurz. Obrovskou oporou pre mňa bola vynikajúca mentorka Vierka Lasáková, ktorá pre mňa mala obrovskú dávku trpezlivosti, tolerancie a povzbudzovania. Začali sme sa stretávať na hodinách, po nich pri mentoringových rozhovoroch a mne sa začal meniť svet.
Keďže som sa ešte stále cítila ako Alenka v krajine zázrakov, nedokázala som si stanoviť jeden konkrétny cieľ – chcela som vyskúšať všetko! A tak sme sa dohodli, že počas nášho osemmesačného spoločného putovania vyskúšame čo najviac metód a ja si vyberiem, ktoré mi „sadnú“. Vyskúšali sme naozaj všetko možné – cez rôzne formy skupinovej práce až po projektové vyučovanie.
A stal sa zázrak! Zrazu som sa na hodiny tešila – frustrácia zmizla, zo školy som už nechodila so zvesenou hlavou ako vyžmýkaný citrón, ale nabitá pozitívnou energiou. Čo som vysielala, to sa mi aj vracalo – žiaci v spätnej väzbe veľmi ocenili zmeny, ktoré na vyučovaní nastali, ožili (v dobrom zmysle slova), pozitívne sa naladili, skrátka – úplne sa zmenila triedna klíma.
Kdesi v úvode som napísala, že IRPU mi zmenilo nie len pracovný, ale aj osobný život. Ako teda ten druhý? Po rokoch, kedy som počúvala, ako je čo zle, ako sa nič nedá zmeniť k lepšiemu, som tomu postupne uverila. Prestala som veriť na zmenu a zacyklila som sa v stereotype. Počas IRPU sa mi začalo vracať nadšenie, nápady a kreativita, ktorými som kedysi ako dieťa nadmieru oplývala, ale s pribúdajúcimi rokmi som ich stále viac strácala. To sa zrazu zmenilo. V IRPU som skrátka našla kľúč od dávno zamknutého trezoru, v ktorom toto všetko roky odpočívalo.
A čo napísať na záver?
Asi, že by som bola rada, keby podobnou premenou prešlo čo najviac učiteľov a škôl, aby, rovnako ako ja, uverili, že to určite má zmysel – začať od seba, hoci len malými zmenami. Čím viac nás bude, tým rýchlejšie budeme posúvať školstvo dopredu.
Ivana Veselá, Gymnázium Ľudovíta Štúra vo Zvolene
P.S. Ak vás Ivkine rozprávanie zaujalo a chcete tiež ďalej rozvíjať svoj učiteľský kumšt, tak ste zrejme horúcimi kandidátmi do ďalšieho IRPU ročníka.
Ak už všetko viete a nepotrebujete rásť (ani do šírky, ani do výšky, ani v učiteľovaní), potom túto stránku zatvorte, IRPU nie je nič pre vás.