Prvé tri veci, ktoré vám napadnú pri slove IRPU?

Inšpirácia – lebo som v programe stretla rôznych ľudí z rozmanitých prostredí, odlišných škôl, s rozdielnymi skúsenosťami. Tých som stretla hneď na začiatku programu, počas oficiálneho “výkopu” 😊. Ale aj mentor je parádny inšpirátor, ktorý ti často dá úplne iný pohľad na vec a občas pridá aj vlastnú skúsenosť, či radu, aj keď to je skôr zriedkavé, lebo mentori v IRPU majú bobríka neradenia a snažia sa vždy najskôr o to, aby si učiteľ dal radu sám. Veď viete, jednu radu ti dám, poraď si sám 😀

Komunita – lebo som odrazu nebola sama, kto na sebe chce pracovať a rásť pre svojich študentov, ale bolo tu ďalších päťdesiat ľudí s podobným mindsetom, ktorí skúšajú a hľadajú a zažívajú vzlety aj pády.

Interaktivita – lebo v mentoringu ste s mentorom rovnocennými partnermi, kde je mentor vašim sprievodcom v objavovaní a nachádzaní vašej vlastnej cesty.

Čo si mám vlastne predstaviť pod mentoringom?

Priateľské sprevádzanie v bezpečí. Mentor je zvyčajne veľmi skúsený sprievodca, ktorý vás necháva skúšať a robiť chyby a pomáha vám, aby ste sa z každej chyby naučili čo najviac. Pomedzi to vám kladie veľa otázok a tým svieti na vašu cestu. Vďaka mentorovi odrazu objavíte rôzne riešenia a je na vás, ktoré z nich sa rozhodnete vyskúšať.

Kto bol vašim mentorom?

Lucia Surgošová.

A čo boli jej najsilnejšie mentorské vlastnosti?

Pokoj a neSKUTOČNE silné otázky, vďaka ktorým som zakaždým v sebe objavila odpovede, o ktorých sa mi ani len nesnívalo. Druhou vecou, ktorá mi pri vašej otázke okamžite naskakuje, je pozorný poslucháč, ktorý s vami prežíva vaše vlastné úspechy aj zlyhania. Do tretice je to, že Lucka vždy hľadala pozitíva a nie veci, za ktoré ma môže skritizovať, čo všetko robím zle. Aha a ešte mi napadá štvrtá vec a tou sú koláče a káva.

Koláče a káva???

Áno, s Luckou sme hodiny zakaždým rozoberali v príJEMNOM prostredí, popíjali sme kávu a jedli koláče a to dodá človeku pocit pohody 😊

Kým ste teda boli pred IRPU a po ňom, alebo ak chcete, pred koláčmi a po nich?

Dnes som počas učenia omnoho uvoľnenejšia, nepotrebujem vládnuť triede a mať všetko pod kontrolou. Časť zodpovednosti za priebeh hodiny i za jej výsledok dnes dokážem prenechať mojim študentom a oni sú “spoluvlastníkmi” hodiny.

Uf, to je dosť veľká zmena. Čo vám k nej najviac pomohlo?

Hm, asi najviac mi pomáhalo práve prerámcovanie môjho pohľadu vďaka skvelým otázkam mojej mentorky. A tiež to, že nešlo o tlak zvonku, moja mentorka na mňa netlačila, že takto a takto to musíš robiť, len mi vždy ukázala iný pohľad a rozhodnutie, či to chcem skúsiť, alebo nie, bolo len a len na mne. Ukázala mi, že ak som na hodinách vyčerpaná, treba hľadať cestu, ako to robiť inak. A ja som začala makať na tom, aby som toľko nemakala 😊 a miesto mňa makali študenti. Inak sranda je, že ja som ten pocit vlastnej potrebnosti mala aj mimo triedy a tak, ako som postupne popúšťala pomyselné opraty v triede, dialo sa mi čosi podobné paralelne aj v mojom súkromnom živote.

Ako sa vám to prejavilo v živote?

Zvykla som napríklad doma dávať priame návody, ako sa čo môže robiť a keď to bolo urobené inak, “napravila” som to 😊. Teraz dokážem nechcieť mať všetko perfektné a neprežívam to až tak, ak náhodou niečo nie je presne podľa mojich predstáv 😀

Čo dá takýto prístup, podľa vás, vašim študentom?

Prinieslo im to väčšiu motiváciu a aj samostatnosť. Aby raz, až budú “veľkí”, dokázali vziať v práci veci do vlastných rúk a neboli len pasívnymi zamestnancami typu: Kam ma položíš, tam budem. Okrem motivácie im to dalo do života vela mäkkých zručností. Spolupráca, komunikácia, scopnosť sebareflexie a zodpovednosť. Ak neurobím, nebudem mať.

Môžem si rypnúť?

Jasné.

Keď ste hovorili o tej zodpovednosti, keď neurobíš, tak nemáš, stretli ste sa aj so situáciou, že študenti neurobili a hodina nebola pripravená?

Stalo sa nám aj také. Skupina študentov, ktorí mali pripraviť nejakú aktivitu na hodinu, na to zabudli. Ja som prišla, sadla si na stoličku a vravím: “Tak nemáme. Čo s tým teraz?” Následne sme sa veľa rozprávali o tom, aký to má dopad a skupina rýchlo na mieste vymyslela aktivitu, aby zachránili aspoň čo sa dá.

Ako vnímate využívanie feedbacku na hodinách?

Osobne ho vnímam ako veľmi dôležitú súčasť učenia sa a rastu, no musím priznať, že ani ja sama som pred IRPU nevedela s feedbackom pracovať. Nebol pre mňa problem si ho vypýtať a prijať, no už len to, ako postaviť dobré otázky bola celkom veľká výzva. Začala som s veľmi jednoduchými otázkami na konkrétne activity. Čo sa ti páčilo? Čo si sa naučil? Kde vidíš priestor na zlepšenie danej activity? Na tieto otázky odpovedali študenti aj smerom ku mne, ak som viedla aktivitu ja, aj smerom k spolužiakom, ak viedla aktivitu nejaká skupina spolužiakov.

Doslova bolo viditeľné, ako sa jednotlivé aktivity postupne vylepšovali. Dôležité bolo, že sme feedback nespájali so známkami a tým pádom bol veľmi úprimný a konštruktívny.

Ešte mi napadá jedna dôležitá vec, ktorú treba spomenúť. Vždy, keď som dostala feedback na nejakú moju aktivitu, pozorne som prečítala a snažila sa naň reagovať, aby študenti nenadobudli pocit, že ide o nezmyselnú formalitu, ktorú robím len preto, že sa to má robiť.

Čo sa týka feedbackov od študentov študentom, všetky feedbacky za pol rok som spísala a každému študentovi odovzdala s tým, že ak sa chce zlepšiť, nájde tu niekoľko dobrý rád a tipov, ako na to.

Ak by ste sa obzreli na ten rok v IRPU, čo prvé sa vám vybaví?

Paradoxne, nejde o situáciu z triedy, ale o stretnutie s mentorkou, keď som mala pocit, že ani obraz ani zvuk, prišla otázka od Lucky a odrazu sa rozsvietilo a videla som riešenie. A vlastne mám aj jeden z triedy, keď som raz musela odísť z triedy čosi okopírovať a čakala som, že po návrate nájdem rozbláznenú triedu, zažila som kultúrny šok. Keď som sa vrátila, uvidela som kultivovanú diskusiu, ktorú viedol jeden chalan a týkala sa môjho predmetu. A teraz mi napadá ešte jedna vec, môžem?

Samozrejme.

Raz mali decká zlý deň a prejavilo sa to aj na mojej hodine. Decká si zrejme všimli, že ma to trápi a po hodine za mnou prišli dvaja chalani a podotýkam, že išlo o šestnásťročných pubertiakov, no a títo dvaja chalani mi povedali: “Pani učiteľka, netrápte sa. My vieme, čo všetko pre nás robíte, len sme mali ťažký deň.” To ma dostalo.

Ak by ste boli s vašou mentorkou kreslené postavičky, akou postavičkou by ste boli vy a akou vaša mentorka?

Lucka rozhodne sovička s veľkými očami a ja zas “naspeedovaná veverička”, ktorá neustále naháňa oriešok a nie a nie ho chytiť.

Ako by to vyzeralo ak by som tú istú otázku položil ohľadom vás a vašich žiakov?

Ja ostávam veveričkou v každom prípade, aj keď tu si viem predstaviť aj male zúbky, ktoré občas vycerím, keď sa študenti príliš rozbláznia. A študenti? Leňochody, medvedíky – mývalovia, milé zajačiky, aj jeden jazvec 😊 Práve pre tú rôznorodosť sa snažím hodiny individualizovať, aby potreby každého ”zvieratká” boli v maximálnej možnej miere naplnené.

Ak by som bol učiteľ, ktorý zvažuje prihlásenie do IRPU, čo by ste mi povedali. Na čo sa mám pripraviť?

Čakajte veľa práce na sebe a choďte do toho naplno s chuťou pracovať na svojom rozvoji. Rozhodne nečakajte súbor dokonalých nápadov na zlatom podnose, skôr čakajte množstvo otázok, ktoré vám ponúknu iný pohľad na vašu prácu. Čo však s tým pohľadom urobíte, bude len a len na vás. Čakajte úspechy aj pády.

A v praxi to vyzerá ako?

Mentorka k vám pride raz za dva týždne, pozrie s vami hodinu, následne spoločne zreflektuje, ideálne pri káve a koláči v neďalekej kaviarni a odchádzate s novými myšlienkami, nápadmi i konkrétnymi krokmi, ktoré podniknete na ďalších hodinách.

Zažili ste niekedy situáciu, kedy mala Lucka prísť na hodinu a vy ste si v duchu povedali, fu, keby radšej zajtra neprišla?

Nie. Ono, tie návštevy a následné reflexie boli vždy super, ešte aj keď mi hodina nevyšla, pocit po mentoringu bol parádny.

Položím otázku, ktorú občas počujem, keď ponúkame školám IRPU.

Nech sa páči.

Prečo by som mal ísť do IRPU, veď učím dlho, mám dobré výsledky, tak zrejme učím aj dobre. Takže prečo?

Možno preto, že vám IRPU dá príležitosť objaviť v bezpečnom prostredí nové veci a stať sa ešte lepším učiteľom. A tiež ak chceme zlepšiť náš spoločenský status, nedá sa pokračovať tradičným spôsobom. Inými slovami, nemôžme očakávať zmenu, ak nič nezmeníme my sami. Je jednoduché sa sťažovať, ale základná otázka znie. Čo robím ja pre to, aby sa veci zmenili k lepšiemu? IRPU je jedným z programov, ktoré vám dajú podporu a pomoc, aby ste veci začali meniť vy sami.

S Barborkou Ďurovcovou sa zhováral Dávid Králik

Barborka pochádza z Bratislavy kde tiež aj učí na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa predmety angličtina a globálne štúdiá. Vyštudovala odbor archívnictvo na FiF UK. Na “Bilgyme”, ako mu radi hovorievajú, sa teda ocitla celkom nečakane, no po roku bolo jasné, že ostáva.

Pomaly sa učí ako byť učiteľom, a preto sa v školskom roku 2018/2019 zúčastnila IRPU. Tento rok sa rozhodla nadviazať na to čo som už rozbehla, preto sa prihlásila do Komenského Inštitútu. 

A čo robí, keď je len obyčajným smrteľníkom a nie “pančelkou”? Takmer celý život sa venuje bojovým športom, cudzím jazykom, literatúre, jóge a kvalitnému Rocku. Taktiež rada vybehne do prírody a pozbiera nejaké smeti, či vyvenčí mačku.

P.S. Ak vás Barborkine rozprávanie zaujalo a radi by ste tiež zlepšovali svoj učiteľský kumšt, tak ste zrejme horúcimi kandidátmi do ďalšieho IRPU ročníka.

Ak už všetko viete a nepotrebujete rásť (ani do šírky, ani do výšky, ani v učiteľovaní), potom túto stránku zatvorte, IRPU nie je nič pre vás.