Mentorka Mária: Ľudia si musia viac dôverovať a byť sami sebou

K mentoringu ju to tiahlo už počas obdobia, keď bola riaditeľkou gymnázia, na ktorom tiež skúšala viaceré inovácie. Hovorí, že na pocite užitočnosti je až závislá a napĺňajú ju stretnutia s ľuďmi, ktorým pomáha rásť.

Bola si riaditeľkou na cirkevnom gymnáziu, si učiteľkou, teraz aj mentorkou v IRPU a v Premene školy. Čo ťa k tomu priviedlo?

Učiteľ je učiteľom vtedy, keď pomáha rásť. Potrebuje k tomu samovzdelávanie a kolegiálnu podporu. Potrebuje tiež počúvať svoje srdce – ísť za tým, čo mu hovorí a nebáť sa byť výnimočný či iný. Vyjsť z tých zatvorených dverí a rozprávať sa s kolegom o žiakoch a svojom myslení otvorene. A k tomu som chcela pomôcť.

Mentor musí mať potrebu rásť, aby to robil dobre

S mentoringom si sa však pohrávala dlhšie – na gymnáziu si zaviedla mentoringový program pre študentov či dobrovoľnícky projekt. Kde si sa najviac inšpirovala?

Inšpiráciou mi boli moje tri dcéry, ktoré študovali v zahraničí – dve v Škótsku a jedna v Amerike. Poskytujú tam individuálny program pre žiakov a mentoring. Ďalšou inšpiráciou bolo bratislavské Gymnázium C.S. Lewisa, na ktorom boli k zdieľaniu informácií o mentoringu nesmierne štedrí. Na moje obrovské prekvapenie ma v dohodnutý čas čakali až štyria ľudia z manažmentu školy. Išla z nich veľká otvorenosť a dôvera. Povedali, nech  sa pýtam, čo chcem, i tak to, čo spravím, bude iné než u nich. Boli veľmi otvorení, štedrí a nebáli sa deliť. Inšpirovali ma aj ďalšie gymnáziá.

Špecializuješ sa na riaditeľov škôl, hlavne začínajúcich, prečo? Okrem toho, že sama si bola riaditeľkou.

Áno, keďže som bola riaditeľkou gymnázia deväť rokov viem, že na začiatku som robila strašne veľa chýb a teraz sa mi zdá, že sa im dá vyhnúť. Preto by som veľmi rada podporila začínajúcich riaditeľov. Vysnívala som si to, bola som sa tiež pozrieť ako to funguje v Belgicku a vo Fínsku. Vnímam, že na Slovensko už na to dozrela doba a túto potrebu vnímam z viacerých strán.

V čom je mentoring riaditeľov iný než učiteľov?

Tým, že je to väčší záber, je to úplne iný job – nielen zamerať sa na deti a mať didakticko-pedagogické zručnosti, musí byť z neho aj manažér, riešiť podporu či servis ľuďom okolo seba. Potrebuje byť hospodárom a čiastočne aj ekonómom a vývojárom. Potrebuje byť menej realizátor a oveľa viac manažér. Pri mentoringu sa snažím ľudí pýtať, počúvať a pustiť ich do tých oblastí, kde chcú ísť. Tam, kde sú silní a tvoriví, tam to potom rastie. Mentoring je zručnosť veľmi dobre počúvať a zistiť tak, kde je sila dotyčného. Bez takejto pomoci môžu veľmi skoro zadusiť svoj sen. Dôležité je, aby tá energia a motivácia z človeka neodišla.

Je v súčasnosti náročné presvedčiť ľudí, aby sa venovali mentoringu?

Na škole, kde som pôsobila ako riaditeľka, sme rozbiehali dve veci. Prvá bola mentoring žiakov – päťkrát do roka sme poskytli žiakovi 20 minút s triednym učiteľom. Učitelia sa zapájali podľa vlastného rozhodnutia. Začiatky boli veľmi emočné a študenti si to veľmi vychutnávali. Je to obrovský doping i pre samotného učiteľa. Postupne sa deti za dva-tri roky na to naučili a už sa aj sami pripravovali. Tam vidím, ako sa niečo jemné a podstatné dostalo do školy cez individuálny prístup. Považujem to za výbornú vec, ktorú sme doniesli. Súčasťou tohto projektu je sprevádzanie prvákov staršími žiakmi, čo stredným školám tiež veľmi odporúčam. V mnohých krajinách je to vyskúšaný a veľmi efektívny spôsob podpory nových žiakov.

A druhá?

Bol to job shadowing, názov sme si vymysleli sami (smiech). Inšpirovala som sa v tom spoločnosťou Google – 20 percent práce zamestnanca Google v Zürichu je totiž chodiť a pozerať sa na projekty iných, vnímať, ako iní ľudia rozmýšľajú. Keď to považuje Google za jeden z najefektívnejších spôsobov vzdelávania, tak som si povedala, prečo to nepoužiť i na škole. Mala som však viac iluzionistické očakávania. Boli učitelia, ktorí z toho veľmi veľa vyťažili, iní to však za také efektívne nepovažovali. Tento spôsob veľmi efektívne rozvíja LEAF v programe Premena školy zvnútra. 

Ľudia často nechápu, čo vôbec mentoring je, mýlia si ho s koučingom, či si myslia, že niekto im ide organizovať hodinu či život. Narazila si na niečo také i ty?

Nechcem to nejak zovšeobecňovať, ale apriori učitelia s dlhodobou praxou očakávajú od mentora poradenstvo a nájdenie chýb. Veci typu „povedz mi, čo robím zle”. S ich skúsenosťami je síce nesmierne krásne, že sa ma spýtajú, čo by som robila inak, ale to nie je to hlavné. Vidím viac práce s tým, aby si ľudia viac dôverovali a naučili sa byť viac sami so sebou, aby nemali iba také hospitačné myslenie. Niekde sa mi to darí viac. Hlavne s mladými kolegami či menej skúsenými je mentoring prirodzenejší priestor na väčšiu dôveru, hľadanie, skúšanie… Človek sa dá veľmi pekne viesť, hľadať priestor na rast, oceniť, to čo robí dobre a robiť to vedome ďalej a viac. Viackrát si toho učiteľ totiž nie je vedomý.

Kedy by som sa mala obrátiť na mentora?

Ani nie je dôležité kedy. Človek chce byť niekedy viac dizajnér, metodik, inokedy manažér…

Ak chce človek tvoriť, je pre mentoring otvorený stále.

Ako riaditeľka som mala výnimočnú možnosť tvoriť si učiteľský tím a bolo pre mňa dôležité vnímať, či učitelia chceli rásť. V tíme tak nastáva neuveriteľná synergia a riaditeľ už potom iba robí servis ich výborným nápadom. Skôr na otázku odpoviem takto – učiteľ, ktorý sa nechce viac učiť, ako chce byť učiteľom?

A kedy je správny čas sa stať mentorom?

Samo to v človeku dozrie, že chce dávať ďalej to, čo už dostal. Podporiť iného, rozdať, čo už našiel. Určite je dôležité byť vzdelaný. Mentoring sa síce na Slovensku nedá vyučiť, existujú na to skôr zahraničné programy, dá sa však vzdelávať ako kouč.

Správny mentor potrebuje byť vnímavý, mať hlbokú úctu a poznať koučovacie techniky, aby nepropagoval seba, ale dal priestor mentorovanému.

Mentor musí byť stále otvorený a reagovať na nové požiadavky. Ide o také neustále učenie sa?

Ja som mentorkou iba dva roky, stále som tak začiatočník. Mám však obrovskú túžbu rásť. Vidím to, v čom som silná, čo robiť inak a posunúť sa tak viac dopredu. Viac sa učím, kde ostať sama sebou a kde si udržať hranice ako mentor. Je to to isté ako s učiteľom – mentor musí mať potrebu rásť, aby to robil dobre.

Kedy si sa dostala do LEAF?

Je tomu rok. Na škole, kde som predtým pôsobila, som už pár rokov od kolegov počúvala, že IRPU je výborná vec. Keď som si po deviatich rokoch vedenia školy dala jeden sabbatický rok, ku jeho koncu som začala hľadať, čo by som rada robila a pre koho. LEAF som si sama našla a až tak vysnívala. Zaujalo ma, že na webe mali krásnu vetu – ak chcete niečo robiť a myslíte si, že by ste v tom mohli byť dobrý, prihláste sa. Páčila sa mi tiež misia a vízia LEAF. Absolvovala som tak výberové konanie a teraz si vychutnávam, že som súčasťou LEAF ako mentor.

Okrem toho si aj v programe Teach for Slovakia, ako to všetko zvládaš?

Nemám však všade full-time. Za všetky skúsenosti som veľmi vďačná.

Ako vyzerá tvoj bežný deň počas školského roka?

Je dosť plný (smiech). Ráno si potrebujem otvoriť diár a 20 minúť si ukladám, čo kde a kedy je. Checknem si tiež veci na najbližšie dva-tri dni, či je všetko tak, ako má byť. Nebyť dobrej organizácie, išlo by to slabo. Potom si pripravujem niečo pre riaditeľov alebo učiteľov. Pracujem aj ako lektorka, tak na požiadanie pripravujem nejaký program alebo idem za niekým z nich. Je to niečo, čo ma veľmi baví, stretnutia „one2one” sú skutočne veľmi efektívne.

Máš toho skutočne dosť, nestáva sa ti, že si konkrétnych ľudí mýliš?

Nie, tie stretnutia s ľuďmi otvárajú takú hĺbku v človeku, že nie je možné si ich pomýliť. Robím si tiež poznámky, ktoré však po hodine nechávam svojmu menteemu. Takéto obavy som mala pred rokom, keď som mala sprevádzať veľa ľudí, ale nie je to opodstatnené. Každý človek je jedinečný a nedá sa pomýliť.

Čo tebe osobne mentoring najviac dáva?

Som nesmierne vďačná, že môžem byť pri procese, kde je mentee sám sebou a čerpá zo svojich zdrojov sebapoznania, silných stránok, sebavedomia. Predo mnou tak stojí človek, ktorý sa nesmierne rozvíja. Ku koncu má potom neskutočne veľa energie smerom, ktorý si sám vytvoril. Dáva mi to aj pocit užitočnosti, na čom som asi až závislá (smiech). Ako riaditeľka som sa musela starať o veľa technických vecí na škole, čo ma až tak nenapĺňalo. Osobné stretnutia s ľuďmi zamerané na rast sú skutočne to, čo ma veľmi napĺňa.  

---

Tento článok bol publikovaný na blogu Denníka N.