Koncom minulého školského roka som začala vážne uvažovať
O čom? O tom, či je povolanie, ktoré som si vybrala (a myslím tým učiteľovanie) pre mňa to pravé. Učila som niečo vyše dvoch rokov a snažila som sa robiť maximum: vymýšľala som pre žiakov rôzne hry, aktivity, skupinové práce, učenie na stanovištiach. Všetko, o čom sme sa učili na vysokej škole, som chcela vyskúšať. Chcela som deťom dokázať, že škola môže byť (a aj je) super.
Nedarilo sa mi úplne tak, ako som chcela
Bola som veľmi unavená. Decká často aktivity odmietali. To, na čom som ja pracovala niekoľko hodín, oni v pár minútach „zničili“. Bola som smutná a vážne som uvažovala o tom, či to čo robím, robím správne, a či to vôbec celé má zmysel.
Potom som sa dozvedela o IRPU
Prihlásila som sa, vybrali ma 😉 a mojím mentorom sa stal Dávid. Na našom prvom, neformálnom, stretnutí som mu povedala a opísala ako učím. Hneď potom sa prišiel pozrieť na moju hodinu biológie. Následne som stála pred rozhodnutím s ktorou triedou sa mám zapojiť do programu IRPU (na ktoré hodiny budem svojho mentora pozývať a kde spoločne budeme experimentovať s vylepšeniami a zmenami). Vybrala som si moju prvú triedu – mojich milovaných piatakov, s ktorými sme sa len spoznávali. Oni mali šok z prechodu na druhý stupeň a ja som mala šok, že som prvýkrát triedna učiteľka :).
Môj cieľ
Hlavný cieľ, ktorý sme si stanovili bol: preniesť zodpovednosť za učenie na žiakov (aby som nebola vodcom, ale sprievodcom ;).
Počas školského roka sme si dali viacero menších cieľov: naučiť žiakov spolupracovať a komunikovať v skupine, uvedomiť si svoju úlohu pre skupinu (triedu), dokázať zreflektovať svoju prácu a iné.
Na začiatku to bolo ťažké. Pre mňa.
Bola som zvyknutá všetko spraviť a dať deťom v hotovej podobe. Postupne som sa učila, ako prejsť od roly vodcu do pozície sprievodcu. Boli dni, kedy sa mi to darilo lepšie, inokedy horšie.
Školský rok plynul, program IRPU sa skončil, no ja som na sebe stále pracovala. A pracujem. Okrem biológie som sa u žiakov stále snažila rôzne rozvíjať životné zručnosti.
Záverom programu IRPU sa nič nekončí. Naopak 😉
Stredy sme mávali triednickú hodinu.
Po veľmi dlhom zvažovaní, písaní pre a proti som sa rozhodla od septembra ísť učiť na inú školu. Najťažšie bolo povedať to im – „Mojim deťom“.
Moji piataci sa ma opýtali, či môžeme mať v stredu 20. 6. poslednú triednickú hodinu, lebo potrebujú so mnou niečo vyriešiť. Tušila som o čo pôjde.
Deň plynul- posledné hodiny s inými triedami, vypisovanie triedneho výkazu, podklady ku klasifikačnej porade. Pred 6. hodinou ma čakala Adelka, že s ňou musím ísť do triedy, lebo sa niečo stalo. Najskôr som sa zľakla, ale keď mi povedala, že mi musí zakryť oči, vedela som, čo ma tam asi čaká. 🙂
Klára odrátala: jedna, dva, tri. Otvorila som oči :). Deti na mňa vystrelili konfety, všade bola výzdoba: girlandy, balóny, bodky, včely – všetko o čom „moje deti“ vedia, že mám rada. Hrala hudba, bolo pripravené občerstvenie. Bola som prekvapená. Veľmi.
Dostala som aj dary. Krásne. Vyrobené deťmi: odkazy, obrázky, hru o naj učiteľke a krásnu veľkú včelu, ktorá mi priniesla odkazy od mojich detí a aj kolegov.
To najväčšie prekvapenie ma ešte len čakalo!
V tom mi Klára povedala, že sa mi to podarilo. Pozerám na ňu a pýtam sa: „Čo sa mi podarilo?“
Jej odpoveď znela: „Naučiť nás spolupracovať, komunikovať, uvedomiť si svoju úlohu pre celú triedu a hlavne konečne sa dokázali niečo dotiahnuť do konca bez toho, aby to on nás niekto chcel. Všetci sme pre Vás chceli pripraviť toto prekvapenie. Každý mal svoju úlohu a vedel, že ak ju nesplní, nevyjde to. Podarilo sa to. Vyšlo to. Dokázali sme to! Vďaka Vám.“
Zo srdca ĎAKUJEM celému tímu IRPU.
Toto všetko čo som zažila, som zažila aj vďaka IRPU a Dávidovi. On ma podporoval. Videl pozitíva aj tam, kde ja som videla iba negatíva. Bol prvý človek, ktorý sa ma opýtal ako som sa počas hodiny cítila ja. Podporoval ma a veril mi. Dával mi rady.
Ďakujem za to, že ste ma vybrali do IRPU, za to, že si to Dávid so mnou odžil a prežil a tiež za certifikát, ktorý som dostala. VEĽMI ste ma potešili, až dojali.
Tento rok bol pre mňa veľmi obohacujúci a niekedy aj ťažký…
Pracovala som na sebe, mojich žiakoch a mojom sprevádzaní žiakov vo víre informácií 🙂
Deti si všimli zmenu. Aj ja ju cítim. Je to super.
EŠTE RAZ VEĽKÁ VĎAKA!!!
Ste skvelí, že to pre nás, učiteľov, robíte. Zostávame v kontakte a vidíme sa na letnom IRPUtnení.
Mgr. Petra Psotová
