DÁŠA ČERHÁKOVÁ. V ruke držím zápisník spred dvoch rokov. Mierne zodratý, papier ošúchaný od častého listovania. Na prvej strane plno škrabancov, zakrivené nepravidelné písmo, striedanie ceruziek a zvýrazňovačov, zjavne som bola roztržitá. Veľký nadpis „Čo chcem zmeniť“. Pousmejem sa a spomeniem si na prvé video-stretnutie s mojou mentorkou. Začal sa môj individuálny rozvoj. A to doslova.
STÁLE (SA) UČÍM PRE ŽIVOT. SPOLOČNE SO ŽIAKMI. TIETO MOMENTY MAJÚ PRE MŇA DODNES NAJVÄČŠIU CENU.
Ako si to predstavujem ja
Do školstva som sa vrátila po siedmich rokoch pôsobenia v inej sfére (i keď s väzbou na školstvo). Bol to návrat, na ktorý som sa akosi podvedome pripravovala. Myslela som si, že už teraz budem vedieť, čo deti pre život potrebujú, na čo ich pripraviť. Mala som pocit, že som prichystaná odovzdávať skúsenosti mladším a nastreliť ich tak do reality.
Dnes by som to povedala takto: „Poviem vám, ako si to predstavujem ja“. Plná radosti a dobrej nálady budem učiť deti, ktoré sa chcú učiť, robiť zaujímavé projekty, čítať veľa kníh, gramatiku vysvetlím ľavou zadnou, všetci mi budú rozumieť, dám si na to určitý čas a na záver si spravím feedback, skontrolujem plnenie cieľa…
Z ilúzie do zmätku
Dostala som sa do triedy bystrých, no nezbedných detí. Každé z nich si nieslo v tvári osud prostredia, z ktorého ráno odchádzalo do úplne iného sveta. Sveta školských pravidiel, disciplíny a dospeláckeho systému. Oni prišli s inou devízou – mali voľnosť a slobodu.
Skĺbiť ich živelnosť a prirodzenú spontánnosť s mojou ilúziou „ako si to predstavujem ja“, k tomu pridať zmes povinného učebného obsahu plného cudzích pojmov a poučiek, bolo náročné.
Chcela som všetko. Vychovávať, učiť aj lietať s nimi v detskom svete. Moje hodiny boli zmätočné. Bola som na seba nahnevaná a smutná zároveň. Som neschopná, netrpezlivá? Ako opraviť tento stav? Ako pretaviť učebný obsah do podoby, ktorá by ich zaujímala? Záležalo mi na nich, no popravde, tiež som sa nechcela zblázniť ja.
Začala som od seba. Prihlásila som sa do IRPU.
Počúvať a spomaliť
V zápisníku listujem ďalej: netlač na pílu, skús spomaliť, robíš veľa a to veľa robíš rýchlo, rozmeň to na drobné, pracuj len s jednou úlohou, pomenuj si ciele…
Rady mojej mentorky mám v pamäti dodnes. Všetky sa v praxi osvedčili.
Za osem mesiacov som absolvovala desiatky online mentoringov, telefonátov, osobných návštev, IRPU stretnutí. Muselo ma to ovplyvniť, inak sa ani nedalo. Mentorka mi nastavila obraz, ktorým som sa chcela stať.
O tom je IRPU. O pomoci dosiahnuť, čo chceš.
Osemmesačný prerod chaotickej učiteľky na chápajúcu a trpezlivú sprievodkyňu detským životom sa vydaril.
Vyučovanie sa začalo meniť. Spomalila som, využívala timemanažment, dodržiavala jeden cieľ, sebareflektovala. Zmenu pocítili aj ony. Hodiny boli veselšie, tvorivejšie, pracovali v skupinách, učili sa podávať spätnú väzbu. Ich radosť ma napĺňala. Hodiny strávené nad prípravami prinášali ovocie. Decká sa na slovenčinu tešili, učili sme sa navzájom. Tieto momenty majú pre mňa dodnes najväčšiu cenu.
Kde som dnes?
Dva roky po ukončení programu mám IRPU zápisník stále pri sebe. Realizujem scenáre ukážkových hodín zážitkového učenia, využívam rady a nápady. Možno z toho neskôr vznikne pekná zbierka moderných hodín slovenčiny. IRPU ma profesionálne posunulo. Dnes dokážem lepšie využiť čas na hodine, odlíšiť podstatné od nepodstatného, ťažím pre deti z učiva viac skills do života. Nechávam priestor im, potrebujú sa prejaviť.
Bolo by naivné myslieť si, že moja úprimnosť, dôvera a otvorenosť, ktorými som sa počas mentoringu ako osobnosť vyzbrojila, je všadeprítomná a stála. Boli a sú aj sklamania. Moje prvé bystré a nezbedné deti vyrástli a vydali sa inou cestou, moja rola v ich životoch skončila.
Učím sa pre život
Mentoring ma posunul do úplne inej roviny premýšľania o vyučovaní. Opustila som staré normy, postupne to spravíme všetci.
Chápem, že na zmenu nie sme rovnako pripravení, asi najviac nepripravený je školský systém. Výsledky použitia mnohých moderných metód a inovovaných didaktík sú ťažko merateľné, a naše školstvo sa stále sústreďuje na závery monitorov a testovaní.
Ja som ale pochopila, že žiakmi prežité veci sú trvalejšie ako nabifľovaná poučka či stokrát prejdené bezduché gramatické cvičenie. A o to nám ide! Vzdelávať pre život. Posunula som sa spontánne k zážitkovému vyučovaniu a priklonila k moderným vyučovacím metódam, lebo tak má moje vyučovanie zmysel.
Nebyť IRPU, na túto cestu by som sa nedostala. Vďaka ich vplyvu, stretnutiam s inými mentormi a učiteľmi z celého Slovenska, sledovaniu pútavých príspevkov, odkazov a rád na sociálnych sieťach, ovplyvnená príbehmi iných IRPUtníkov sa posúvam profesionálne aj ja.
Spoznala som princípy konštruktivizmu, pedagogiku C. R. Rogersa, Kolbov cyklus, zážitkovú pedagogiku, metódy modernej didaktiky obľúbeného Roberta Čapka a kopec iných, inšpiratívnych vecí.
Môj IRPU zápisník je popísaný. Ciele sa naplnili.
A ako to vidím teraz ja? Otvorím si nový zápisník a pokračujem ďalej.
Dáša Čerháková
