Od začiatku som vnímala tlak medzi veľkým srdcom pani učiteľky a malou efektivitou dopadu na jej stredoškolákov. Zakaždým som totiž pomenoval okrem pozitív aj priestor na zlepšenie, no druhá strana mala snahu zlepšovať veci na sebe ako učiteľke a reakcie detí ospravedlňovala. Vždy si zvolila vlastnú, pre mňa v danom momente úplne irelevantnú, tému, ktorá na samotnej hodine veľa neriešila. Povedzme také prípravy, tie jej zaberali pokojne aj 4 hodiny! A boli tu študenti, ktorí pani učiteľke prejavovali veľkú neúctu, zatiaľ čo ona by im zniesla modré, zelené, ba i červené z neba. Jasné, korona nás zaskočila viacerých a tiež tak trochu paralyzovala, no toto bol fakt extrém. Predstavte si veľmi LÁSKAvú pani učiteľku, ktorá sa snaží, koľko sa dá, no v online sa zmôže len na 45 minútové prednášanie a 26 žiaci, ktorí sú v jej triede, sú znudení, apatickí, nereagujú. Takto to beží hodinu čo hodinu.  A ja…cítila som sa nešťastná, bezmocná, neschopná pomôcť. Kvôli nej, kvôli deťom, kvôli nám všetkým a akokoľvek zvyčajne len načúvam a koučovsky nechávam všetko na učiteľovi, asi na štvrtom stretnutí prišiel moment, kedy som sa nezdržala a dala som pravdepodobne najemotívnejšiu spätnú väzbu v živote. A to aj napriek tomu, že po hodine, ktorú som videla, bola ešte 3 hodiny pauza, než sme sa dostali k rozobratiu hodiny. Som bola tak plná emócií.. Ako som to na ňu vybafla, rovno som sa jej ospravedlnila, že to bola taká smršť, ale nedalo sa inak. Pýtam sa, že či to nebolo až moc a že na stupnici 1-5 čo do sily a agresivity, koľko by to bolo? Vraj štvorka, ale čím ma totálne odpálila: „Maji,  netráp sa s tým, asi som presne toto potrebovala.“

V tej chvíli sa niečo zmenilo, ako by ju to prebudilo, prebralo z dlhého spánku, rozbilo sklenený vákuový zvon. Uchopila hodiny do svojich rúk a aj keď ešte mnohé technické veci typu padlet, či jamboard ešte neovládala, začala omnoho aktívnejšie využívať tie, ktoré ovládala, bola dôslednejšia, bdelejšia, omnoho častejšie dávala žiakom okamžitú spätnú väzbu..

Hodiny nabrali na dynamike, spočiatku bola hlavným zdrojom pani učiteľka, no čoskoro to prešlo aj na žiakov „Pani učiteľka, nedostal som hárok, ako to mám urobiť,“ „Pani učiteľka, nejde sa mi tam prihlásiť,“ „Pani učiteľka, čo presne tam máme napísať,“

Aktivita však neostala iba v jej triede. Sama začala oslovovať kolegov a pomáhať im, aby aj oni prebudili spiace Ruženky vo svojich triedach, pričom ich denne burcovala a vlastným príkladom ukazovala, že to ide. Stačí len chcieť.

Nie, nebolo to ľahké a myslím, že v danom momente ani pre jednu z nás príjemné, no zakaždým, keď sa obhliadnem za týmto mentoringom a reflektujem, vidím jediný kľúčový moment, ktorý zmenil celý nasledujúci priebeh a naštartoval pozitívne zmeny. A tým je onen rozhovor. A mimochodom, keď som sa na konci IRPU programu pýtala pani učiteľky, čo vníma ona ako kľúčové, vidí to úplne identicky. A čo si odnášam?

Zmeny môžu byť povrchné a hlboké. A tie hlboké neraz skutočne bolia. Ale výsledok, výsledok potom stojí za to!

PS:

Ak vás Majkin príbeh zaujal a radi by ste podrástli (nie do šírky ani do výšky, ale učiteľsky), tak ste zrejme horúcimi kandidátmi do ďalšieho IRPU ročníka.

Ak už všetko viete a nepotrebujete rásť (ani do šírky, ani do výšky, ani v učiteľovaní), potom túto stránku zatvorte, IRPU nie je nič pre vás.