Geniálne hodiny ;)

Prečo a ako IRPU?

Ahojte, volám sa Zuzana Molnárová, učím angličtinu na základnej škole aj na gymnáziu a do IRPU som sa prihlásila, lebo som mala pocit, že mojim študentom môžem dať viac, že ich možem ešte vyhecovať k lepším výkonom, že ich málo šokujem a že ich veľa nechávam v ich komfortnej zóne.

Nemám rada, keď ma niekto do niečoho tlačí, preto som rada, že moja mentorka Lucka je taká aká je – poradí, zahĺba sa, inšpiruje, šíri dobrú náladu a ešte lepšie nápady. Poradila mi niekoľko vecí, z ktorých niektoré uplatňujem viac, iné menej, niektoré vôbec, ale jeden nápad sa mi podarilo pretaviť do každotýždňovej praxe – geniálne hodiny (genius hours).

V začiatkoch školského roka som mojim maturantom, starým corgoňom – vysvetlila, o čo pôjde. Ešte aby ste mali ucelený obraz: v danej skupine je 16 chalanov a iba jedna baba, takže niekedy sa ten testosterón dá aj krájať. No za tie tri roky, ktoré ich učím, sme si na seba zvykli a vieme, kto kedy aké kaleráby komu tlačí do hlavy, ale stále cítim, že ma rešpektujú, vieme sa dohodnúť aj na termínoch písomiek a napredujeme v angličtine celkom slušným tempom.

Čo je Genious Hour?

Keďže sú už v maturitnom ročníku, chcela som im hodiny prispôsobiť tak, aby z nich vyťažili čo najviac, aby mali dobrý pocit, že sa pripravujú, aby nestresovali, že niečo nezvládnu…proste, mať custom-made hodiny šité na ich potreby. Zavádzať nové metódy do už zabehnutého kolobehu je ťažké. No nie nemožné.

Genius hours (geniálne hodiny) spočívajú v tom, že každý študent sa na danej hodine venuje tomu, čo uzná za dôležité v jeho napredovaní. Mal by si stanoviť cieľ, postupne sa k nemu prepracovať bádaním, hľadaním, precvičovaním a skúšaním a po určitom čase, napr. po mesiaci, sa o svoje výsledky a úspech podeliť so spolužiakmi. Učiteľ je len ako pozorovateľ, pomáhač, usmerňovač. Geniálne, však?

Predstava vs. realita

V predstavách som už mojich študentov videla, ako sa krásne pripravujú na maturity, spracovávajú jednotlivé témy, ktoré si predtým rozdelili, ako ich prezentujú, navzájom si ich posielajú, aby sa každý mohol pripravovať. Určila som si na to pondelky, lebo veď je po víkende, budú mať príjemný prechod do pracovného týždňa, plus sme v počítačovej miestnosti, takže môžu pekne krásne využívať internet a informácie sú ľahko dostupné.

No určite! Moje ideály spľasli skôr, ako balón. Najprv sa na mňa pozerali, či to myslím naozaj vážne, že si môžu robiť čo chcú (aj keď teda v medziach prípravy na angličtinu) a volali naše pondelkové hodiny „voľné hodiny“. Niektorí sa učili slovíčka na písomku. Niektorí si čítali vedecké články. Niektorí pozerali seriály. Niektorí hrali slovné hry.

Plán – skúsenosť – reflexia – plán – skúsenosť…

Čakala som rôznorodosť a bola som aj pripravená, že istý čas potrvá, kým sa utrasú a budú robiť niečo, čo aj ja budem považovať za zmysluplné. Dala som si čas na skúšku mesiac. Po mesiaci som bola stále skeptická a mala som pocit, že to nie je celkom to, čo som si vysnívala. Vedela som, že im nemôžem vnútiť moji predstavu – to by už potom nebolo učenie sa na mieru, predsa.

Po každej geniálnej hodine som sa ich opýtala, čo sa naučili, v čom sa zlepšili. Prišiel čas na modifikáciu a kompromis.

Stále som im počas pondelkových hodín nechla voľnosť, ak sa budú pripravovať na maturitu, či už písomnú alebo ústnu. Na stránke NÚCEMu je predsa testov z minulých rokov habadej, v učebnici aj pracovnom zošite tiež, témy na ústnu časť sú stále zverejnené a pripravila som im role-play-e a obrázky.

Bolo aj frflanie, ale za dva týždne (dve hodiny) sa všetci na takýto spôsob nastavili a bola radosť pozerať, ako sa testujú, skúšajú si role-play-e, dokonca aj témy na ústnu časť.

Priebežne som pomedzi nich chodila, pýtala sa, ako im to ide, či nepotrebujú niečo vysvetliť alebo s niečím pomôcť. Takmer všetci to využili, či už na vysvetlenie, prečo je správna možnosť C a nie A, či mi môžu opísať obrázok, či si s nimi dám role-play, ba dokonca, či si ich vypočujem, keď si vyberú nejakú tému, aby som posúdila, či im to ide, alebo hovoria od veci.

Bola som na nich hrdá, že sa takto pripravovali. Doma by sa tomu možno toľko nevenovali a takto mali jednu celú vyučovaciu hodinu na to, aby sa zahryzli do toho, čo oni sami mali pocit, že potrebujú, v čom sa zlepšia, v čom sa precvičia.

Aby ste si nemysleli, že sú to 100% anjeličkovia, našli sa aj takí, ktorí to miestami brali zľahka, nepracovali, ako by mali. Nechala som ich tak. Veď je to ich čas na osobnú prípravu. Ak sa rozhodli nepracovať – ich problém. Našťastie sa to stávalo zriedka.

Je po písomných maturitách a čakajú nás ešte tie ústne. Dohodla som sa s nimi, že budeme mať takéto geniálne hodiny samostatnej prípravy viackrát do týždňa.

Dali sme si brainstorming, vieme, čo nás čaká a dokonca padli aj návrhy, za čo ich budem známkovať, lebo veď aj to treba, nemôžu mať predsa prázdnu kolónku na vysvedčení a písať gramatické písomky sa ani im, a popravde ani mne, už veľmi nechce.

Ako to celé hodnotím?

Keď sa na celý tento proces pozriem spätne, som rada. Že som sa na to dala. Že sa na to dali aj moji maturanti. Že sa pripravovali. Že využili moju prítomnosť a pomoc. A hlavne, že síce to bolo trošku nanútené, ale naozaj to bolo custom-made, každý sa zameral na to, čo chcel a potreboval. Už mám nápad, ako to vylepším pre budúcoročných maturantov, majú sa na čo tešiť ?

Ďakujem mojej mentorke Lucke za skvelý nápad. 

Ďakujem IRPU, že som mala možnosť mať mentorku.

Zuzka Molnárová, Gymnázium Jura Hronca, Bratislava

P.S. A čo na to hovoria maturanti?