Píše sa koniec školského roku 2016. Deň zástupcu ako každý iný, kopa papierovej roboty a ja nad nimi v kancelárii. Zazvonil telefón. Zodvihla som a na druhom konci mi niekto z o.z. LEAF veselo ponúka mentora pre našich učiteľov, ktorý by im pomohol priamo v triede s tým a s tým. A čuduj sa svete, to „s tým a s tým“ presne kopíruje veci, ktoré vnímam v našich triedach ako problematické. Odpovedám, že to znie super a učiteľom info rozhodne posuniem. Aj som posunula. Aj som sa sama prihlásila. A ako som zistila v septembri, bola som z našej školy jediná, kto tak urobil.
Prišiel mi email, vraj ma vybrali do mentoring programu IRPU. Údajne to bolo sito, vyše sto prihlásených.
Nasledovalo prvé stretnutie s mentorkou Maťkou. Veeeeeeľmi milá a skúsená osôbka, prirodzená, plná energie a optimizmu, empatie, nik odmeraný alebo upjatý. Od prvej chvíle som vedela, že to bude fungovať. Začali sme pracovať. Prvá návšteva mojej hodiny, po dlhom čase vôbec nejaká…
Zažívam prvý šok, namiesto človeka s hotovým návodom, ako mám učiť a čo mám presne robiť, sedí po hodine oproti mne mentorka Maťka s kopou otázok a minimom vlastných rád a riešení. Stanovíme si cieľ a púšťame sa do práce. Predtým som stále niečo skúšala, hľadala som alternatívu. Po nevydarenej hodine som aj mesiac nechcela robiť žiadne pokusy, ale nedalo mi to a chcela som zmenu. Teraz tu bol niekto, kto mi stál nablízku aj so svojim batohom otázok a postrehov. Niekedy to bolo zdĺhavé a pracné, inokedy som naskočila na vlnu a chvíľu sa viezla.
Spätne si uv
edomujem, že kopu toho v mojom učení zmenil aj Maťkin prístup počas mentoring rozhovorov. Rovnako, ako nechávala mentorka slobodu a zodpovednosť mne, začala som ju nechávať aj ja svojim žiakom. A rovnako, ako to zaskočilo mňa, zaskočilo to aj ich. Rovnako, ako sa zmenil môj postoj k mojim učiteľským chybám, začala som ich brať ako príležitosť rásť a učiť sa, menilo sa toto i v prípade chýb žiakov. A rovnako, ako si mentorka pýtala spätnú väzbu odo mňa, začala som si ju pýtať aj ja od svojich žiakov. Začala som sa pravidelne pýtať žiakov, ako videli hodinu, čo boli jej plusy a čo mínusy, čo sa im podarilo, čo nie a prečo nie, čo s tým nabudúce..
edomujem, že kopu toho v mojom učení zmenil aj Maťkin prístup počas mentoring rozhovorov. Rovnako, ako nechávala mentorka slobodu a zodpovednosť mne, začala som ju nechávať aj ja svojim žiakom. A rovnako, ako to zaskočilo mňa, zaskočilo to aj ich. Rovnako, ako sa zmenil môj postoj k mojim učiteľským chybám, začala som ich brať ako príležitosť rásť a učiť sa, menilo sa toto i v prípade chýb žiakov. A rovnako, ako si mentorka pýtala spätnú väzbu odo mňa, začala som si ju pýtať aj ja od svojich žiakov. Začala som sa pravidelne pýtať žiakov, ako videli hodinu, čo boli jej plusy a čo mínusy, čo sa im podarilo, čo nie a prečo nie, čo s tým nabudúce..Program skončil. Pozerám na svoju triedu a nechápem. Decká sú omnoho aktívnejšie, dokážu sa rozdeliť do skupín, samostatne spracovať výstupy, rozdeliť si prácu v skupinách podľa náročnosti, zlepšili sa ich prezentačné a komunikačné zručnosti a čo sa učiva týka, mám taký pocit, že si omnoho viac a dlhšie pamätajú učivo, než keď som im ho v minulosti odprednášala ja…
Pocit, že stojím na začiatku mám stále a vidím pred sebou veeeeeeľmi dlhú cestu, ale vďaka Maťke už poznám smer, ktorým chcem kráčať a tiež si dokážem omnoho lepšie vybaviť cieľ, ktorý by som rada dosiahla.
Ps: Možno si teraz kladiete otázku, čo môže motivovať učiteľa s tým smiešnym platom, aby na sebe aj napriek nedôstojným podmienkam tvrdo pracoval. Neviem, akú odpoveď majú kolegovia, za seba vravím, že sú to moji žiaci a tiež presvedčenie, že budúcnosť tejto krajiny závisí od prítomnosti v našich školách…