Prichádzam do triedy. Sedí tam desiatka statočných (viem, vo filme boli siedmi, ale časy sa menia a hádam aj svet a dokonca snáď k lepšiemu ;o) učiteľov. Predstavovačka a pár ďalších energizérov a hor sa na vec. „Kto je mentor a čo robí?“ pýtam sa nevinne a rovno si skúsime „nabaľovanie. To vám je úžasná technika, počas ktorej si najskôr každý žiak sám premyslí odpoveď, potom diskutujú vo dvojiciach a dorazia to vo štvoriciach. „Funguje to,“ vravím si v duchu počas prezentácií výstupov jednotlivých skupín.

Prejdeme pár mentoring koučing zručností. Je piatok večer, dostavuje sa únava. Zaraďujem gordický uzol. Pochytáme sa všetci za ruky, tak hala bala so zatvorenými očami a snažíme sa rozmotať.

Nepodarí sa nám to. Sklamaní si sadáme. „Počujte, ako by sme mohli zvýšiť šancu na úspech?“ Vravia, že zmenšením skupín. Rozdelíme sa na dve menšie skupiny. Rozmotáme sa hladko. Nálada v skupine sa opäť zlepší.

Bavíme sa o tom, že ak deti nezvládajú počas záverečnej reflexie 10 minút slušne diskutovať, možno je to pre ne príliš veľký gordický uzol. „Otázkou je, čo je ten minimálny čas, ktorý decká zvládnu. Tým začnime.“

Piatkový program sa schyľuje ku koncu. Spravíme aktivitu, kde píšu členovia skupiny, v čom sú pre nich ostatní kolegovia úžasní a jedineční, v čom ich obdivujú. Silná vec. Čítam si potom večer pred spaním, čo napísali o mne a je mi teplo na duši.

Sobota. Bavíme sa o feedbacku a o tom, že ak pozeráme na človeka, musím okrem jeho zlyhaní vidieť aj jeho úspechy a pozitíva. Trénujeme to. A tiež podnecovanie hovorenia a otvorené a zatvorené otázky a …

odrazu ma učitelia žiadajú, či môžu ísť do telocvične podporiť svojich žiakov na veľkom turnaji v boxe. A áno, je to problém, lebo nám bude ten čas chýbať, ale odpovedám, že jasné.  Box sa mi nepáči, ale páči sa mi, keď učitelia uprednostňujú vzťah a žiaka pred narvatím do neho vedomostí.

Na obed pizza. Mám Hawai, ale ponúkame si navzájom, tak sa mi ujdú aj ďalšie. A hor sa do ďalších cvičení, teraz už sa mentorujeme ako profesionáli. Navrhujem energizér a oni, že ma dvihnú prstami. A ja na to“ Mám 100 kilo“ a oni, že to nevadí a vraj „ľahni si na zem.“ Ležím, oni podo mňa dajú prsty a dvíhajú ma. Je to neuveriteľné. Je sobota večer, workshop oficiálne končí, ale úžastníci nie a nie odísť.

Zhovárajú sa a smejú a ja vidím pred sebou partiu ľudí, ktorí sa rozhodli nečakať s reformou na ministerstvo a rozhodli sa ju spraviť na svojej škole sami.

Hneď od pondelka sa totiž chystajú začať sa vzájomne navštevovať na hodinách a zhovárať sa o situáciách, ktoré tam nastanú a spoločne hľadať riešenia a pomáhať si rásť. Aby sa z učiteľov VODCOV stali učitelia sprieVODCOVIA ?

Prvotná myšlienka na projekt, v ktorom sa budú učitelia jednej školy navzájom sprevádzať a mentorovať, vznikol v dedinke Pliešovce, v hlave uja riaditeľa Slava Matejku. Keď Leaf a Nadácia Orange počuli o nápade, aby učitelia neboli dementormi ale mentormi, okamžite vycítili, že toto je šanca naštartovať veľké zmeny v slovenskom školstve a spoločne sa do tohto projektu bez veľkých rečí pustili. Prvé dve školy, zapojené v pilote, sú ZŠ Ždaňa a Gymnázium sv.Moniky v Prešove. Tak hádam, držme im v tomto krásnom „šialenstve“ palce. ?