Gabika Zeliková: Mentorka Janka bola jediný človek za celých 14 rokov praxe, ktorý mi “oficiálne” povedal: „Robíš to dobre.“

Gabika Zeliková (57), sa narodila a žije v Trenčíne. V detstve, keď na Slovensku prekvital socializmus, jej rodičia vysvetlili, že kvôli viere nemôže byť učiteľkou,  a tak išla študovať ekonómiu.  V stredoškolskej triede stretla svojho budúceho manžela Vlada, s ktorým bývajú v domčeku na predmestí. Tešia sa životu spolu so svojimi štyrmi deťmi, ktoré sú rozídené po Európe. V ich “rozťahovacom” dome je vítaný každý človek dobrej vôle, z každého kontinentu. Rada chodí po svete. Najkrajšie spomienky má z výletov po horách, riekach, zaujímavých miestach. Nezabudnuteľné sú putovania s ruksakom po anglickom vidieku s rodinou,  študentmi, priateľmi. Z Anglicka si spolu s priateľmi priniesla mnohé vzácne priateľstvá a duchovné posolstvá, ktoré aj na Slovensku zapustili korene. Učí angličtinu na Piaristickom gymnáziu Jozefa Braneckého v Trenčíne.

 

Tak, ako začať?

Vy povedzte.

Keď som vás videl, napadlo mi, samozrejme v dobrom, toto je rodená učiteľka. Ste odjakživa učiteľkou?

To vôbec nie. Vyštudovala som ekonómiu, konkrétne zahraničný aj vnútorný obchod a tam som mala okrem iného aj rozšírenú výuku jazykov.

Takže ste pracovali v nejakom podniku?

Prešla som si rôzne funkcie od asistentky po inšpektorku. Potom svadba, deti a osemnásť rokov na materskej.

A kde sa tam vzalo to učiteľstvo?

Po tých osemnástich rokoch, keď deti odrástli, bol čas poohliadnuť sa po nejakej práci. Počas materskej som vypomáhala na jazykovej škole, ale plánovala som si nájsť miesto ekonóma. Oslovil ma  kamarát z Manželských stretnutí (obč. združenie, ktoré organizuje semináre pre rodiny), ktorý bol v tom čase riaditeľom školy, vraj „Gabi, vypadla mi angličtinárka, nevezmeš to?“ A to mi manžel ešte pred tým vravel, nech vezmem čokoľvek, len nech nejdem do školstva (smiech).

To je ako s malými deťmi, keď chcete, aby niečo spravili, hovorte im pravý opak. A čo vám na to povedal?

Vzhľadom na to, že som potrebovala nájsť prácu čo najskôr, lebo sme potrebovali peniažky (zbúrali a prestavali sme si dom), súhlasil. Akurát to stačilo na pokrytie výdavkov na vysokú školu, kam v tom čase nastupoval náš najstarší syn.

Ako je to dávno?

To bolo v roku 2003.

A koľko ste odvtedy vystriedali škôl?

Ani jednu, na tej škole som ostala  až dodnes.

Fíha, tak to je riadna výdrž.

Veľa zohralo to, že ide o cirkevnú školu, ktorej hodnoty sú aj mojimi hodnotami. Je to moja srdcovka, všetky naše deti tu vyštudovali. Tento rok v apríli som mala možnosť zúčastniť sa celosvetového kongresu Piaristickej rehole v Čile a to bolo výnimočné. Mala som radosť, možno až bázeň z toho, že môžem byť súčasťou takéhoto diela.

Aké to bolo pre „neučiteľku“, začať učiť?

Ťažké. Dokonca veľmi ťažké. Stále som bola nastavená, že tam nepatrím a že to nerobím dosť dobre. Veci som robila veľmi intuitívne a v mnohých situáciách som sa cítila úplne bezradná. Pripadala som si ako nevidiaci, ktorý blúdi lesom a snaží sa nájsť cestu len po hmate. Neskutočná frustrácia, to vám poviem.

A neskúsili ste niekoho požiadať o pomoc?

Ale samozrejme.

Koho?

Boha a priateľov.

Boha? A pomohol?

Jasné. Poprosila som kamarátov z tých Manželských stretnutí, aby sa za mňa modlili, nech sa zo mňa stane dobrá učiteľka.

A ako podľa vás vyzerá dobrá učiteľka?

Robí také hodiny, ktoré dokážu decká zaujať  a keďže ich hodiny bavia, sú na nich aktívne. A neviem to povedať nejako exaktne, ale dobrá učiteľka s tými deckami „súzvučí“. Niet tam miesto pre strach, obavy.  Veľa povzbudzuje.  Pracuje s chybou ako s podnetom na rast. Či sa už  hodina vydarí, či nie, rozhoduje snaha byť deťom nablízku, mať ich v úcte.

Vráťme sa k tej vašej premene. Ako k nej došlo?

Celkom inak, než som očakávala. Do učenia a do túžby stať sa dobrou učiteľkou som vkladala veľa energie. K tomu sa pridali aj rôzne ďalšie aktivity ako preklady, či školské projekty kade tade po svete a vyhorela som ako čert.

To je pekné, požiadať Boha o pomoc a vyhorieť ako čert. A čo bolo potom?

Dostala som sa do takého stavu, že som nebola schopná ďalej učiť. V škole som povedala, že učiť ďalej nemôžem a ostala som niekoľko mesiacov doma. Ale tam to bolo ešte horšie, lebo  nečinnosť dávala priestor čiernym myšlienkam v mojej hlave. V istom momente som sa rozhodla, že sa musím vrátiť a zabojovať. Tak som sa vrátila. Som vďačná za podporu, ktorej sa mi v škole dostalo.

Ale kde tam bol ten Boh?

Viete, pri tých úvahách som zistila, v čom je problém. Bola som stredobodom triedy a na udržanie rýchleho tempa som využívala najmä zdroje vo mne. Tá hlavná premena sa udiala, keď som postavila do stredu môjho učenia Boha a z neho som začala čerpať potrebnú energiu a inšpiráciu.

A čo konkrétne sa s vami udialo? Ako by ste nejako rukolapne pomenovali tú zmenu, ktorá prišla?

Prestala som chcieť byť dobrou učiteľkou z dôvodu, aby som bola ja úspešná a začala som sa snažiť byť dobrou učiteľkou, aby som bola pre deti prospešná.  Z lásky a úcty k ľuďom.

Fíha, to znie veľmi zaujímavo. Nestačí byť len dobrým učiteľom, dôležitý je aj dôvod a zámer, s ktorým do tohto projektu vstupujeme.

Presne tak. A to bol asi ten zlomový bod, kedy to začalo tiecť.

Tiecť?

V angličtine pre to existuje výraz „flow“ a znamená to, že  veci, ktoré človek robí zo správneho zdroja, idú akosi ľahšie a hladšie, ba aj komplikácie sú viac príležitosťami a dobrodružstvami. No a toto je stav, ktorý si už pár rokov užívam.

Prečo sa učiteľ, ktorému „to tečie“, prihlási do mentoringového programu IRPU (Individuálny rozvojový program učiteľa)? Veď on to vlastne už nepotrebuje.

Oslovil ma jeden môj študent, ktorý vedel o LEAF, vraj existuje program, kde je kopa naštartovaných a inšpiratívnych učiteľov, ktorí spoločne hľadajú, ako sa dajú veci v triedach zlepšovať. Vraj sa mu zdá, že sú to ľudia, s ktorými si budem rozumieť. Tak ma to zaujalo a hneď som prihlášky rozposlala aj ďalším mojim kolegom. Do programu sme sa napokon dostali tri.

Aký bol váš prvý dojem?

Mne sa páčili už prvé „mailovačky“, kde ste “úradné” informácie podávali s ľahkosťou a žartom. S humorom ste riešili, čo bude, ako bude a čo treba spraviť a kedy. V podstate som si už v tej chvíli tak nejako vnútorne potvrdila, že  v IRPU ste ľudia mojej krvnej skupiny. Skrátka som mala hneď od začiatku pocit, že aj vy riadne „tečiete“ a že  bude stáť za to pridať sa k vášmu nenaškrobenému, autentickému „toku“. Pamätám si ešte, že sme žartovali o tom, ako buchneme šampus, až to budeme po roku zhodnocovať. Tak sme to celé nejako začali. Ten šampus som ešte dlžná 🙂

Aké boli prvé návštevy hodín s mentorom?

Popravde, pre mňa to bolo od začiatku v pohode, lebo som pred časom ponúkla mojej kolegynke, ktorá sa chcela naučiť anglicky, že ak chce, môže chodiť ku mne na hodiny a učiť sa spolu s mojimi žiakmi. Jej prítomnosť na hodine mi bola príjemná a už vtedy som pochopila, že taká „návšteva“ je navzájom obohacujúca pre obe strany. Takže návšteva mentora už ma nejako veľmi nevyviedla z miery.

Aký prívlastok by ste dali návšteve hodín a následnému pokecu s mentorom?

Veľmi príjemné.

Čo vám utkvelo v pamäti z prvého stretnutia s mentorkou?

Milý a pokojný úsmev a taký mierumilovný celkový vzhľad.  Janka prišla a ja som videla pokornú, nenápadnú žienku, ktorá „nezaberala v triede priestor“. A to, čo vo mne ostalo ako najsilnejšia spomienka, bol rozhovor po hodine, v ktorom ma Janka „potvrdila“. Pomenovala kopec vecí, ktoré som robila na hodine dobre, mnohé z toho som si do tej chvíle vôbec neuvedomovala. Mentorka Janka bola prvý človek za 14 rokov praxe, ktorý mi akoby “oficiálne” povedal: „Robíš to dobre.“

Ako reagovala mentorka Janka, keď vám niekedy nevyšla hodina podľa vašich predstáv?

Osobne som nevnímala žiaden rozdiel, či sa hodina vydarila, alebo nie. Vždy upriamila pozornosť na veci, ktoré sa podarili a tiež pomenovala veci, ktoré sú na zamyslenie. Nikdy ma netlačila, že niečo musím zmeniť na základe jej predstáv a presvedčenia. Vždy mi ukázala situáciu cez svoju optiku a nechala na mne rozhodnutie, či s tým chcem niečo urobiť.

Čo je tým motorom v mentoringu, ktorý pomáha zapojenému učiteľovi rásť?

Myslím, že je to v prvom rade bezpečie, vy môžete urobiť čokoľvek, dokonca môžete robiť chyby a všetko je v poriadku. Tiež sloboda, ktorú vám mentor neustále dáva. On vám neprikazuje, čo a ako máte robiť, občas dá svoj tip, ako na to, ale neurazí sa, ak ho odmietnete. Do tretice by som povedala, že je tu neustála podpora či už priamo vo veciach týkajúcich sa techniky učenia, ale aj prežívania a trápení, ktoré učiteľ má.

Vedeli by ste povedať nejaké slabé miesto IRPU (mentoringu), ktorý ste zažili?

Slabé miesto?  Hm, v niektorých chvíľach, keď sa  toho nakopilo veľa v škole a spadlo na ten čas ešte mentoringové stretnutie, odrazu toho na mňa bolo moc.

Ako ste mentoring ukončili?

Končili sme s Jankou všetky tri spoločne. Skočili sme do milej kaviarničky a tam sme pretriasali  zážitky. Všetko, čo sa podarilo a aj to, kde to nevyšlo. Vlastne sme si tak pomenovali  veci, ktoré sme doteraz  vnímali iba podvedome. Vtedy som si uvedomila, že rozvoj prostredníctvom mentoringu, je naozaj dobrá vec.

Čo by sa muselo stať, aby ste vedeli pokračovať v mentoringu aj bez mentorky?

Jednak by sme museli prejsť mentoring tréningom,  aby sa z nás stali „Janky“ a aby sme si vedeli navzájom po hodine klásť zmysluplné otázky. Vedenie školy by pre to muselo vytvoriť  priestor a podmienky. Druhou alternatívou by bolo, ak by si škola vytvorila pracovné miesto na svojho interného mentora, ktorý by sa „staral“ o všetkých učiteľov, ktorí by o to prejavili záujem. To, že by to bolo veľmi užitočné, je nesporné.

Spomínali ste, že vás na IRPU zaujala možnosť stretnúť sa s  ďalšími „naštartovanými“ učiteľmi. Ako to dopadlo?

Začiatkom letných prázdnin sme sa všetky tri zúčastnili dvojdňovky v Starých Horách, kde okrem nás bolo asi tridsať ďalších učiteľov z celého Slovenska a bola to paráda!

Kopa inšpiratívnych ľudí, veľa práce aj zábavy,  dobra, chute pracovať.

Myslím, že to stretnutie ďaleko predčilo moje očakávania. Tam som si znovu uvedomila, akých skvelých ľudí  stále máme na tom našom uhundranom Slovensku a v takej dôležitej oblasti akou je školstvo. Vážim si ich, teším sa s nimi a nám všetkým prajem, nech to „tečie“!

 

Ďakujem za rozhovor.

Zhováral sa: Dávi;D Králik