7 dní mentora. S nadsázkou a kusom kumštu. Veď čítajte 🙂
Pondelok
Dali mi úlohu. Spísať si všetko, čo robím vo svojom pracovnom čase. A ja ochotný, poslušný… čo by som neurobil pre dobro komunity? Čože som dnes robil sťaby mentor? Hádžem zamyslený pohľad. Dobrá i ťažká otázka. Ale od toho som mentorom, aby som (si) kládol tie správne a náročné otázky (a hádzal rôzne ksichty pohľady). Asi to bude podobné ako s prácou učiteľa, môjho mentorčaťa. To ale neznamená, že mentor musí byť zároveň učiteľom. Náhodou však spĺňam toto kritérium. Môžeme si navzájom rozumieť. Naladiť sa ako rádio na tú správnu frekvenciu…
Aj tak som dlho váhal, či môžem byť mentorom. V niektorých triedach ma nikto nepočúva, deťúrence mi skáču po hlave. Nevšimnú si, keď prídem, ani keď s plačom utečiem. Ani ja si ich nevšímam. Radšej som sa nenaučil ani ich mená. V inej triede je zase hrobové ticho. Neviem, čím som si to zaslúžil. Iba švih trstenice občas počuť. Našťastie sa dokážu uhnúť, kebyže ich trafím, tak mám problém. Rešpekt, čo vám poviem. Nikto nič nevie, hoci som to tabuli povedal už asi tisíckrát. Ale všetci prejdú, lebo nikto nespĺňa moje kritériá a prepadnúť ich nechať nemôžem. Keď tak na to pozerám, skúseností mám dosť… 🙂 Hádžem pobavenú tvár. Asi som to trochu prehnal, takí učitelia v realite nemôžu existovať, ale život-scenárista prináša také pecky… hádžem patetický výraz.
Akým dobrým, úžasným či skúseným učiteľom musím byť, aby som mohol mentorovať? Niektoré kolegyne majú negatívne skúsenosti s metodikmi. Namiesto skúsených odborníkov túto funkciu často zastávajú … Akosi som sa stratil, odbočil. Jasné, veď som to predsa spomínal. Mal by som dávať pozor, aspoň keď sám niečo hovorím. Mentor nemusí byť ani učiteľom. A aká je odpoveď na dnešnú prvú otázku? Čo som robil? Dnes som ako mentor rozmýšľal… blúdil… pripravoval sa… špekuloval… filozofoval… pochyboval… mudroval… hádal sa… hľadal sa… a celkom ma to unavilo, pretože som len obyčajný človek, ktorý popri iných povinnostiach… mentoruje.
Utorok
Ale dnes už seriózne. Treba niečo začať robiť. Každý chce vidieť výsledky práce. Nestačí len dookola dumať, či spĺňam podmienky na dobrého mentora. Ak by to tak nebolo, sám by som si nejakého zohnal… aby som si ho poobzeral. Hádžem skúmavú tvár.
Dnes som sa rozhodol poobzerať po informáciách. Knihy, časopisy, internet. Dobrý mentor by mal byť podkutý. Dobrá škola – časopis, ktorý nesmie chýbať. Čapkova Moderní didaktika a Líný učitel. Stránka EduWorld. Poznámky zo školení. Koučingové stratégie. Komunikačné zručnosti, soft skills. Pinterest. Metodické príručky. Facebook. Youtube. Ach jaj, bolí ma hlava. Niečo však musím vydržať. Dlhé čítanie, poznámkovanie, pozeranie do monitora… Nie som sám. Aj moji kolegovia, aj naši žiaci to poznajú. Ten pretlak poznatkov, informácií, ale aj balastu a bludov. Tá bezmocnosť z rýchlo plynúceho času. A lákavosť iných príjemných aktivít. Prichádza únava a prokrastinácia. Ako si zorganizovať čas? Googlim…
Streda
Uff, polovica týždňa. A ja stále v štádiu príprav a získavania informácií. Vzdávam to. Bol to omyl. Nepotrebujem predsa nič vedieť. Len sa stačí správne pýtať. Byť zvedavý, otvorený, empatický… áno, otvorené otázky niekam vedú. Teším sa, radujem, ale veľmi nevyskakujem, aby som sa zase príliš rýchlo neunavil. Spisujem si otázky. Je ich dosť tak na dve hodiny, bol by z toho plnohodnotný rozhovor v lifestylovom časopise. Alebo dám prednosť investigatíve? Čosi tomu však chýba… jasné… interaktivita! Flexibilita! Dá sa na to vôbec pripraviť? Čo keď ma zaskočí odpoveď? Alebo stratím niť. Nedá sa donekonečna parafrázovať posledná odpoveď. Panika je späť. A tá je nielen únavná, ale aj paralyzujúca… paranoizujúca… Ak to takto pôjde ďalej, mentorom sa nestanem. Krivím smutnú tvár.
Štvrtok
Kašlem na dobré rady a prípravy. Nastal čas konať. Bude sa improvizovať. Stretnime sa. Chcem vidieť hodinu. Zo zadnej lavice je to predsa také jednoduché. Len tak si sedieť, sledovať, robiť si poznámky. Je jedno, aký je to predmet. Môjmu odbornému oku neprekáža žiadny. Mentorča sa trochu klepe, ale veď som neprišiel neohlásený. Mám radšej odísť a zapneme kameru? Aj žiaci si už zvykli, že vzadu niekto sedí. Ideme sa predvádzať v najlepšom svetle? Hlúposť, nie som žiadny inšpektor, ktorý hľadá chyby. Hádžem prekvapený výraz. „Pane kolego, jeden žák se vám tam vzadu hýbe…(úryvok z Cimrmana)“ To som len ja, vrtím sa na stoličke, lebo mením uhly pohľadu. Začínam sa potiť. Akoby som bol ja ten pozorovaný. Pokojne by tu so mnou mohlo sedieť vedenie školy a veselo kohospitovať. Ale hrozilo by, že by sme sa bavili a vyrušovali. Lebo do programu sa hlásia väčšinou mentorčatá s progresívnym a otvoreným vedením, iste by sme si „spolu sadli.“ Až na výnimky… česť ich budúcej spomienke.
Snažím sa všetko, čo vidím, nejako pomenovať. Nie je to
vôbec také jednoduché, ako som si myslel. Úžasné je, že ma tam vôbec netreba. Už
si ma ani nevšímajú. Tá hodina by si bežala svojím tempom aj bez môjho
pričinenia. Tak ako padajúci strom vyvolá zvuk, hoci ho nikto v lese
nepočuje. Alebo je to inak? Medzi sny o dokonalej hodine patrí aj táto
predstava… žiaci pracujú aj bez zásahu učiteľa. „O čom sníva, o čom
sníva, lokomotíva“… moje mentorča?
Piatok
Poďme si to rozobrať. Rozhovor pri káve… cez Skype. Prichádzajú otázky. Nie tie pripravené, ale nové, reagujúce na spomienky z hodiny a nadväzujúce na odpovede. Dokonca aj ja nejaké dostávam. Hádžem prekvapenú tvár. Čo som videl, počul, zažil…? Otázky sú jednoduché, od srdca. Na nič sa nehráme. Nič čierne nemaľujeme, len sa tak smejeme, ako sa tí beťári správali inak, ako minulý týždeň. A možno by tá hodina dopadla inak, keby vonku pršalo alebo nad tabuľou visel portrét Harabina. Dvíham obočie. Skúsme z toho vyťažiť. Hľadajme nové cestičky, pokojne aj tie zarastené, menej lákavé. Dajme si navzájom úlohy, ako byť nabudúce inšpiratívnejší, uvoľnenejší. Reflektujme nálady, analyzujme situácie, kreujme príležitosti… fuj, koľko cudzích termitov. Hlavne, že nás baví sa niekam posúvať. (Ob)och.
Víkend
Prvé mentorské snaženie vyvrcholilo. A ideme na druhé kolo. To je ono… rozmýšľame v cykloch. Aj týždeň je len taký obyčajný cyklus. Začínajúci nepríjemným a nudným pondelkom, končiaci erupciou radosti z piatku. Pondelky sú zlé len pre tých, ktorých práca nebaví. Citát. Hádžem pochybovačnú tvár.
Poučený z prvého stretnutia, oveľa lepšie využijem
budúci pondelok. Nemusím si naštudovať všetko, ale iba oblasť, ktorú sme si
našli na rozvoj. Bude to skupinové vyučovanie? Projekty? Vtipy na hodine?
Feedback? Disciplína? To všetko vyplynulo z našej debaty. Tá budúca nás
ako vietor môže posunúť iným smerom. Hádžem tvár s jedným okom Žmurkám.
Lepšie využijem aj utorok. Žiadna panika. Aby som bol podkutý, zavolám svojmu kováčovi – supervízorovi. Viac hláv, viac kapusty, viac správnych otázok. Čo tak škálovacie? Tento týždeň sa mi páčil na stupnici teplôt asi ako teplota ľudského tela. Ak by to mala byť teplota varu vody, musela by prísť Rowlingová na plnenú papriku.
Všetkého veľa škodí. Začínam sa prehrievať. To hrozí
všetkým, ktorí za prácu horia. A tak si naštudujem relaxačné techniky…
pardon, zaleziem do vírivky, dám si prechádzku, laskonku v cukrárni,
pozriem seriál a pochválim sa za pestrý a úžasný týždeň vo vlastnej réžii.
A na záver nesmie chýbať tá správna otázka. Môžem robiť mentora? Hádžem
zamyslený pohľad. Odpoveď prinesie ďalší týždeň.
Marek Matuška
