Ako mnohí nevedomí, ktorí do mentoringového programu vstupovali, čakala som od svojej mentorky vety plné výkričníkov. Vety typu: „Toto nerob!“ „Toto je úplne zle!“ a tajne som dúfala, že by ma snáď aj za niečo mohla občas pochváliť… veď v škole učím už 10 rokov a pred tým som si pár rokov odučila vo firmách a materských školách ako SZČO 🙂
Namiesto toho sa na mňa hneď po prvej hodine zosypala HORA otáznikov.
Také otázky, po ktorých nastalo TICHO.
Moje ticho. MOJE hľadanie MOJICH odpovedí.
Úprimne som žasla nad jednoduchosťou otázok, ktoré sa ma nikto pred tým nespýtal a žasla som nad svojou (ne)schopnosťou odpovedať.
Tak, ako pribúdali stretnutia, učila som sa sama sebe dávať otázky ešte pred tým, ako mi ich Miška – (mentorka) položí a pripravovala som si na ne vopred aj odpovede. Cha! Ona ma vždy vedela prekvapiť zmenou uhla pohľadu a novou – jednoduchou otázkou! Uf!
Mentorka Miška mi pomohla pomenovať veci, ktoré som intuitívne robila, naučila ma nebáť sa pozvať CHYBU do triedy a pohrať sa s ňou. Viac sme s deckami na hodinách diskutovali, hrali viac HIER, pracovali v skupinkách, hľadali spôsob hodnotenia. Viac sme sa navzájom chválili aj rešpektovali. Viac sme sa oceňovali a cenili si toho druhého.
Naučila som sa nebáť sa investovať čas do toho, čo je pre mňa dôležité.
… a pristihla som sa, že sa aj ja viacej pýtam.
Seba, kolegov, žiakov…
Aj toť, nedávno idúc z triedy som si v duchu kládla jednu z tých otázok 🙂
Milica Antálková, SúZŠ, Skalica
P. S. Ak vás moje rozprávanie zaujalo a radi by ste podrástli (nie do šírky ani do výšky, ale učiteľsky), tak ste zrejme horúcimi kandidátmi do ďalšieho IRPU ročníka.
Ak už všetko viete a nepotrebujete rásť (ani do šírky, ani do výšky, ani v učiteľovaní), potom túto stránku zatvorte, IRPU nie je nič pre vás.