Tento text vychádza z knihy Jak sa stát buddhou v peti týdnech odGiulio Cesare Giacobbeho
Psychologická metóda ktorú učil Buddha.
Cieľ je oslobodenie sa od utrpenia (psychického, duševného).
Utrpenie vzniká chybným videním reality. Buddha ponúka správne videnie skutočnosti, ktoré nám môže priniesť vyrovnanosť, pokoj, radosť a lásku, teda pohodu a šťastie.
Pôvodné Buddhovo učenie je čisto psychologickou metódou, metódou schopnou odstrániť utrpenie, teda umožniť nám žiť v stave vyrovnanosti.
Čo je buddha?
Je jedným z nás, môže sa ním stať ktokoľvek. Buddha je niekým, komu sa podarilo zbaviť utrpenia, nie zo sveta, ale zo seba. Už netrpí, nerozčuľuje sa, nepociťuje nenávisť, závisť, žiarlivosť, smútok, nepokoj, chtíč, úzkosť. Neovláda ho žiadostivosť, nenásytnosť alebo sebectvo.
Nie je apatický, ľahostajný, bez citov. City má. Nenechá sa nimi ovládnuť, zotročiť. Pestuje pozitívne city. Tými sú vyrovnanosť, pokoj, radosť, dobrá nálada, súlad, harmónia a láska. Nepociťuje stres či napätie. Hlboko v jeho vnútri vládnu tieto vlastnosti: radosť, súlad, láska, dobrá nálada.
Buddha je ten, kto dosiahol pokoj a vyrovnanosť a dokáže si ich uchovať v akejkoľvek situácii.
„Naša vyrovnanosť nezávisí na situáciach, ale na našej reakcii na ne.“
Naše reakcie sú podmienené skúsenosťami, teda minulosťou. Zákon karmy – karma znamená skutok.
Našu budúcnosť vytvára prítomnosť.
Vyrovnanosť je základnou Buddhovou vlastnosťou a práve tú si môžeš osvojiť na celý zvyšok svojho života. Vyrovnanosť je stavom mysle.
Kto bol Buddha?
Siddhartha Gautama Šákjamuni (Buddha – prebudený) je historická osoba nar. 563 pr. Kristom v kráľovstve ležiacom pod Himalájami, ktorému vládol jeho otec.
Keď mal 20 dohodli mu svadbu so sesternicou. V 22 rokoch však opúšťa rodinu, kráľovstvo a vladárske povinnosti a odchádza hľadať cestu, ktorá vedie k oslobodeniu. Päť rokov sa túlal po kráľovstve, hľadal učiteľa a praktizoval askézu. Všimol si, že oslobodenie od utrpenia sa obmedzuje len na stav tranzu a teda nie je stále.
Začal teda pozorovať sám seba, svoje pocity, emócie, myšlienky, až k poznaniu javov, ktoré sa skrývajú v podvedomí. Objavil, že samotnou podstatou skutočnosti je neustála premena.
Objavil tiež, že nič nemôže existovať bez bytia všetkého ostatného a že všetko je prepojené do siete vzájomnej závislosti.
Keď sa Siddhartha učil ukľudniť myseľ, aby mohol hlbšie nahliadnuť do pravej podstaty vecí, dosiahol celkové poznanie, ktoré ničí každú zášť a každú bolesť a napĺňa celú bytosť odovzdanosťou a láskou.
Poznal, že poznanie a láska sú jedna a tá istá vec: bez poznania a pochopenia nie je možné milovať a bez lásky nemôžme konať to, čo je správne.
Uvidel, že pre dosiahnutie jasného poznania je nevyhnutné žiť v duševnej prítomnosti, v priamom kontakte so životom v prítomnom okamihu a uvedomiť si, čo sa reálne deje v nás a mimo nás.
Duševná prítomnosť a uvedomenie vedú k definitívnemu oslobodeniu od utrpenia.
Utrpenie
Utrpenie je veľmi rozšírené a je spôsobené zlým videním reality, ktoré môže byť odstránené prostredníctvom správneho pohľadu na realitu, ktoré sa dá nacvičiť.
Buddha hovorí o utrpení sústavnom a trvalom, je zrejmé, že sa jedná o utrpenie neurotického pôvodu. Pri neuróze sa Ja identifikuje s početným a komplexným množstvom myšlienkových šablón, ktoré sú vytvorené na základe sociálnych alebo kultúrnych hodnôt.
Utrpenie teda vzniká zo zraniteľnosti nášho Ja, ktoré sa zväčšuje priamo úmerne s rastom počtu vecí, s ktorými sa identifikujeme.
Správne pochopenie
Správne pochopenie je označované ako osvietenie. Je to pochopenie pravej podstaty reality.
Čo je realita?
Realita je neustála premena.
Veci a osoby okolo nás sa stále menia, stále sa meníme aj my.
Situácia sa stále mení.
Naše telo sa stále mení.
Naša myseľ sa stále mení.
Vesmír okolo nás sa stále mení.
Pretože sa všetko neustále mení, nemôžem na ničom lipnúť.
Nemôžeme na ničom lipnúť.
Veriť v opak by znamenalo žiť v ilúzii.
Nelipnutie je psychologickým kľúčom, ktorý otvára bránu oslobodenia z utrpenia.
Nelipnutie prináša oslobodenie od utrpenia.
Je zrejmé, že ak už na ničom nelipnem, všetky moje starosti, problémy, moje zášte, obavy, všetko moje duševné utrpenie sa roztopí ako sneh na jarnom slnku.
To preto, že utrpenie vzniká z lipnutia na situácii odlišnej od skutočnosti: z túžby po niečom, čo nemám, alebo z odporu k tomu, čo mám.
Ako vraví budhistická tradícia, utrpenie pramení buď z odlúčenia od toho, čo máme radi, alebo zo spojenia s tým, čo nenávidíme.
Správne poznanie (osvietenie) spočíva vo vedomí, že veci a osoby sa neustále menia a sú všetky medzi sebou prepojené, a teda pomáha dosiahnuť nelipnutie.
Päť síl Buddhovho učenia
1. Kontrola mysle
Kontrola mysle je veľmi dôležitá a tvorí základný kameň celého procesu vedúceho k osvieteniu.
Na dosiahnutie kontroly mysle je dôležité vyvinúť úsilie vôle, táto prvá sila od nás vyžaduje istú námahu.
Aby sme mohli kontrolovať myseľ, je nevyhnutné ju pozorovať. Pozorovať svoje pocity, emócie, myšlienky. A zvlášť vlastné myšlienky. To preto, že myšlienky sú príčinou emócii a teda príčinou utrpenia.
Emócie teda pochádzajú z myšlienok. Keď myslím na stratu drahého človeka, vzniká vo mne emócia, ktorú nazývam utrpením.
Je to teda myšlienka, čo plodí duševné utrpenie.
Dôležité je pochopiť, že myšlienka, ktorá plodí utrpenie, nie je dobrovoľná.
Myšlienka, ktorá plodí utrpenie, nie je dobrovoľná.
Nikto nežije úmyselne v utrpení.
Koľko krát sme nechceli myslieť na niečo zlé, a neboli sme schopní prestať?
Koľko krát sme nechceli myslieť na to, čo sme stratili, na neúspechy, na sklamania, na svoje chyby, a nedokázali sme to?
Koľko krát nechceme myslieť na budúcnosť, na skúšky, ktoré nás čakajú, na nebezpečenstvo, ktoré budeme musieť vystáť, na smrť, ktorá skôr, či neskôr príde, a predsa nie sme schopní tieto myšlienky zapudiť?
Nedokážeme tieto myšlienky nemať. Objavujú sa proti našej vôli.
Myšlienky produkuje automaticky naša pamäť. Podvedomá myšlienka nie je ničím iným než prejavom napätia pochádzajúceho z tráum (agresií, zášte, strachu, strát, neúspechov, neistoty atď.) zaznamenaných našou pamäťou.
Agresie, zášte, strachy, straty, neúspechy, neistoty, ktoré sme zažili, sa nám vrývajú do pamäte a vracajú sa v podobe myšlienok, ktoré vyvolávajú tieto emócie a opakujú ich.
Myšlienky, ktoré prinášajú utrpenie, sú automatickým produktom napätia zaznamenaného našou pamäťou.
To znamená, že myslenie je príčinou nášho duševného utrpenia. Preto musíme myslenie podrobiť kontrole.
Kontrola mysle spočíva v kontrole myšlienok. V nezaujatom pozorovaní vlastnej mysle.
Pozorovanie myšlienok vedie k ich neutralizácii: zbaví ich emócií.
Sme ovládaní všetkým, s čím sa stotožňujeme, a ovládame všetko, od čoho si udržujeme odstup.
Keď na nás útočia myšlienky prinášajúce utrpenie, obvykle ich prijmeme za svoje: myslíme si, že sme sami pôvodcami týchto myšlienok, stotožníme sa s nimi a začneme ich považovať za pravdivé. Ak sa napríklad v našej mysli objaví myšlienka na stratu niekoho blízkeho a s ňou súvisiaci pocit strachu, spravidla sa stotožníme s pôvodcom tejto myšlienky a s tým, kto na nás v tomto strachu útočí. A pocit strachu stále rastie. Toto všetko je ale neurotického pôvodu, pretože my sami sme tú myšlienku nestvorili, je samovoľným produktom našej pamäte pod vplyvom strachu, ktorý sa do nej zapísal v minulosti.
V našom vedomí sa Ja stotožňuje s pôvodcom tenznej myšlienky. Pokiaľ sledujeme určitú myšlienku a určitý strach vo svojej mysli, stávame sa nezaujatým pozorovateľom, ktorý si jednoducho uvedomuje prítomnosť tejto myšlienky a tohto strachu.
Tak sa táto myšlienka a tento strach už netýkajú nášho Ja, pretože naše Ja sa oddeľuje od témy myšlienky a strachu ako nezaujatý pozorovateľ. Týmto spôsobom sa tenzná myšlienka, nositeľka utrpenia, neutralizuje. Odborne povedané, naše centrum identifikácie, Ja, s ktorým sa stotožňujeme, sa oddeľuje od myšlienky a stáva sa pozorovateľom. Táto funkcia mozgu je známa pod názvom vedomie. Naše Ja sa vzďaľuje od pôvodcu myšlienok a stáva sa nezaujatým pozorovateľom.
Aby sme dokázali sledovať svoju myseľ, musíme sa stať nezaujatými pozorovateľmi.
Aby si dosiahol tejto sily, musíš si byť vedomý, že tvoja myseľ nie je nič iného ako orgán tvojho tela, ktorý produkuje myšlienky tak, ako žlčník produkuje žlč.
Myseľ je len telesný orgán.
Aj ty ho môžeš manipulovať, trénovať ho, posilňovať. Je to len otázka cvičenia a teda aj času.
Pozeraj sa dovnútra, do svojej mysle.
Pozoruj svoju myseľ, a teda aj myšlienky, pomocou zmyslov.
Pozeraj sa do mysle svojim zrakom. Vidíš obrazy?
Použi sluch. Počúvaj hlas, ktorý rozpráva. Je to tvoja myseľ.
Nezaujaté pozorovanie mysle sa dá cvičiť systematicky.
Bratia, skôr, ako sa naučíte nezaujatému pozorovaniu mysle, musíte sa naučiť pozorovať a skľudniť svoj dych, svoje telo a svoje emócie.
Veľmi mocnou technikou je sústredenie na dych. S ňou, ako vraví tradícia, Buddha dosiahol osvietenie. S koncentráciou na dych môžeš ľahko získať vyprázdnenú myseľ.
Kontrola mysle spočíva v troch krokoch: 1) koncentrácii na dýchanie až k duševnému prázdnu, 2) nezaujatom pozorovaní mysle, 3) používaní vedomého myslenia.
Stačí sa osem krát zhlboka nadýchnuť a skľudniť dýchanie. Je treba naučiť sa používať k dýchaniu celé pľúca, a nie len ich časť.
Lepšie sú kratšie a častejšie úseky kľudného dýchania ako príliš dlhé.
Cvičenie
1. skľudni dych
2. využi dych k uvoľneniu tela
3. neustále udržuj kľudný dych a nezaujato pozoruj svoje myšlienky a emócie, ktoré sa objavujú v tvojej mysli.
2. Prítomnosť v realite
Realita je prostredie, ktoré nás obklopuje a ktoré vnímaš zmyslami.
Prostredie, ktoré nás obklopuje, je realitou pre každého z nás.
Existujú dva svety:
1. svet mysle
2. svet reality
Svet mysle nie je reálny, svet reality áno.
Reálne veci sú len tie, ktoré patria do prostredia, ktoré nás obklopuje, a nie tie ktoré patria našej pamäti.
Zomrelý príbuzný je nepochybne prítomný v pamäti, ale evidentne nie je prítomný v prostredí, ktoré ťa obklopuje, teda nie je reálny.
Pripisovanie reality veciam, pochádzajúcim z mysle, je technickou príčinou nášho duševného utrpenia. Trpíme preto, že sa nám v mysli rodia preludy. Preludy v našej mysli nie sú skutočné. Plodí ich naše lipnutie, a teda aj naša chtivosť, naša nenávisť, hnev, náš strach. Trpíme, pretože preludy svojej mysle považujeme za reálne.
Je teda dôležité naučiť sa odlišovať realitu od preludov mysle.
Stav osvietenia prináša vedomý rozdiel medzi svetom mysle a svetom reality.
Toto vedomie sa musí stať TRVALÝM.
Nemôžeš sa zbaviť preludov, pokiaľ zostaneš vo vnútri svojej mysle. Musíš vyjsť zo svojej mysle a vstúpiť do reality. V realite už neexistuje utrpenie!!!
Stratíš osobu, ktorá ti bola drahá. Myslíš si, že realita je príčinou tvojho utrpenia a žiaľu, pretože v realite táto osoba už neexistuje. A práve tu je háčik. V realite už nie je táto osoba, ale všetko okolo. V realite neexistuje žiadne utrpenie. Slnko neprestáva svietiť, oblaky plávajú po nebi, vtáci spievajú. Utrpenie je len v tebe. Lenže utrpenie nemôže v realite existovať. Je to duševný stav. Teda vec, ktorá existuje len v tvojej mysli.
Ukáž mi ruku v ktorej držíš utrpenie.
Cvičenie
1. skľudni dych, uvoľni telo, nezaujato pozoruj svoje myšlienky
2. vystúp z mysle a nezaujato pozoruj prostredie, ktoré ťa obklopuje
3. dokonči akúkoľvek činnosť
4. zostaň v realite
3. Vedomie premenlivosti alebo osvietenie
Všetko sa neustále mení
To je ono slávne osvietenie. Vzájomná prepojenosť a súvislosť všetkých vecí spôsobuje neustálu premenlivosť: žiadna guľa sa nemôže zastaviť, pretože ostatné gule ju nútia k neustálemu pohybu. Neexistujú teda žiadne osoby, veci a situácie, ktoré by zostali rovnaké a nemenné.
Osvietenie spočíva v stálom vedomí neustálej premenlivosti reality.
Pretože osvietenie je trvalé, musí byť toto zistenie založené na hlbokom psychickom základe, teda v hladine podvedomia. Nadobudnutie tohto poznania alebo vedomia je potrebné získať osobnou skúsenosťou. Táto skúsenosť rúca presvedčenie, že realitu tvoria záležitosti, osoby či predmety, ktoré považujeme za dané a stále rovnaké, akoby mimo čas, večné, ale už sa nikdy nestanú. Len tak sa táto skúsenosť pre nás stane osvietením.
Je preto potrebné tak často, ako sa len dá, vyvolať v mysli vedomie neustálej premenlivosti pozorovaním reality v nás a mimo nás.
Realita a život sú ako film. Život je film, nie fotografia. Život je dynamický, nie statický. My si však vyberieme jednu fotografiu z celého filmu, založíme ju v pamäti ako do archívu a pripisujeme jej reálnu existenciu. Vidíme svoju matku, svojho otca, priateľov, seba ako fotografie, uzatvorené, statické, ukončené. A myslíme si, že všetci sú ukončení, stále rovnakí, statickí. Ba dokonca očakávame, že budú stále takí a divíme sa a hneváme sa, keď zistíme, že to tak nie je, že sa všetci menia, nie sú takí, akí sme dúfali, že budú.
Naša nedospelá, detská osobnosť, nie je schopná čeliť zmenám, pretože nedokáže vládnuť realite. A tak si vytvárame klamný pocit bezpečia tak, že vystrihujeme jednotlivé fotografie z filmu nášho života a pripisujeme im hodnotu skutočnosti.
Život v budhistickom osvietení teda znamená tiež osobný rast, prechod od nedospelej osobnosti k dospelej a schopnosť čeliť neistote vyplývajúcej z neustálej premeny reality.
Cvičenie
1. ukľudním dych, uvoľním celé telo, nezaujato pozorujem svoje myšlienky
2. pozorujem prostredie, ktoré ma obklopuje
3. pozorujem neustálu premenu, ktorá sa deje uprostred mňa.
4. Nelipnutie
Neexistuje nič stále, k čomu by sme mohli prilipnúť.
Nelipnutie je najťažším krokom, ktorý je potrebné uskutočniť na ceste k osvieteniu. Je totálnym a definitívnym opustením potreby ochrany, záchytných bodov a istôt. V reálnom svete totiž istota neexistuje. Reálny svet sa neustále mení. Naše lipnutie nám dáva klamný pocit zakotvení a istôt. Keď zanecháme lipnutie, dokážeme opustiť istoty. Nemať v živote pevné body a istoty, je strašné. Avšak len pre toho, kto sa nemôže bez záchytných bodov a istôt zaobísť, kto potrebuje starostlivosť a ochranu. To znamená pre dieťa. Nie však pre dospelého. Dospelý je schopný postarať sa sám o seba a nepotrebuje starostlivosť a ochranu. Sám v sebe má svoje záchytné body a istoty, pretože je zakotvený sám v sebe.
Už od druhých nič neočakáva a nič od nich nevyžaduje.
Buddha nič neočakáva: prijíma to, čo je a váži si to.
Rôzne očakávania sú hlavnou príčinou nášho utrpenia. Nelipnutie je zásadnou silou na ceste stať sa osvieteným.
Ako sa ale od lipnutia oslobodiť?
Prvým krokom je uvedomiť si to. Poznať na čom lipneme. Naše lipnutie sa delí na dve kategórie: afektívne (citové) a materiálne.
Z afektívneho lipnutia sa môžeme oslobodiť premýšľaním o ich nestálosti. Alebo skôr o nestálosti osôb, na ktorých lipneme v našom živote.
Vedomie pominuteľnosti všetkých vecí ti pomôže dosiahnuť nelipnutie.
O pominuteľnosti všetkých vecí je potrebné meditovať čo najčastejšie.
Musíš si byť stále vedomý pominuteľnosti všetkého.
Systematické používanie už nadobudnutého vedomia premenlivosti ti pomôže dosiahnuť nelipnutie.
Žiadny človek nie je večný. Nemôže existovať navždy.
A tak na tých ktorých máš rád, nemôže závisieť tvoj život, tvoje šťastie, tvoja vyrovnanosť.
Milovať neznamená byť závislý alebo robiť závislým. Práve naopak. Pokiaľ sme na niekom závislí, nedá sa povedať, že ho milujeme, ale chceme, aby on miloval nás. Chceme byť milovaní, nie milovať. Žiadam ťa o to, aby si sa oslobodil od lipnutia na osobách, ktoré sú ti drahé, a od lipnutia na čomkoľvek inom. To znamená nedopustiť, aby tvoja radosť a tvoje šťastie záviseli od nich.
Od materiálneho lipnutia sa môžeš oslobodiť tak, že si uvedomíš svoju schopnosť ich postrádať.
Uvedom si jedno malé lipnutie, napríklad sledovanie obľúbeného TV seriálu. Začni rozmýšľať, ako by vyzeral tvoj život, keby ten seriál zrušili. A práve to sa ti skôr alebo neskôr stane. Nemusíš sa naň samozrejme prestať pozerať. Musíš len byť schopný sa bez neho zaobísť. To znamená, že sa staneš slobodným v tom, či sa naň budeš alebo nebudeš pozerať.
Potom prejdi k inému malému lipnutiu a tak sa ti postupe podarí premôcť všetky. Keď sa oslobodíš od svojich lipnutí a zvlášť od lipnutia na požiadavku, aby všetko zostalo rovnaké, nemenné, také, ako ty chceš, objavíš niečo nádherného.
Objavíš, že vedomie nestálosti života a všetkých vecí ti umožní oceniť ich jedinečnosť a krásu tisíckrát viac ako predtým a vážiť si ich.
Každý okamih sa pre teba stane jedinečným a neopakovateľným a ty si toho budeš vedomý. A tak si s neuveriteľným potešením vychutnáš každú vec, každého človeka, každú situáciu aj keby bola otravná a nepríjemná.
Každý človek, nech je akokoľvek obmedzený, bezvýznamný, otravný, protivný, zlý, hlúpy, je jedinečný, nádherný vo svojom bytí, živý, reálny. Dokážeš si ho vážiť už len preto, že je. Bez toho, aby si ho nútil byť tým, kým nie je. A aby si ho nútil, aby bol iný, ako je. Teda si ho budeš vážiť bez lipnutia. Pretože lipnutie je vždy lipnutím na niečom, čo nie je, alebo je túžbou po niečom, čo neexistuje.
Nelipnutie neznamená vyžadovať to, čo nie je, ale vážiť si to, čo je a tešiť sa z toho.
Cvičenie
1. ukľudním svoj dych, uvoľním telo, nezaujato pozorujem svoje myšlienky
2. pozorujem prostredie, ktoré ma obklopuje
3. uvedomím si pominuteľnosť všetkého
4. nechám v sebe narásť nelipnutie.
5. Všeobjímajúca láska
Si jedinec, ktorý má svoj stred sám v sebe, ktorý je sebestačný, schopný pomôcť sám sebe a dokáže sa tešiť z každej situácie. Vyvinula sa tvoja dospelá osobnosť, si pripravený čeliť sám nestálosti a neistote života.
Ešte si nedosiahol vyrovnanosť, ktorá je základnou charakteristikou buddhu. A tú získavaš jedine všeobjímajúcou láskou.
Len so všeobjímajúcou láskou sa život naplní pokojom a radosťou.
Stav osvietenia sa teda nedá dosiahnuť bez osvojenia si tejto piatej sily: všeobjímajúcej lásky. Pretože láska je podstatou osvietenia. Len vo všeobjímajúcej láske dosiahneme vyrovnanosť, ktorú sme si stanovili ako počiatočný cieľ.
Nemôžeš milovať, pokiaľ si sa pred tým nenaučil kontrolovať svoju myseľ, byť prítomný v realite, vidieť premenlivosť a opustiť svoje lipnutia.
Všeobjímajúca láska sa môže rozrásť len v mysli zbavenej strachu, v kontakte s realitou, oslobodenej od sebeckých potrieb. Všeobjímajúca láska nepozná hranice, podmienky ani obmedzenia.
Láska je emócia, ktorá vypĺňa našu myseľ aj naše telo až do poslednej bunky.
Všeobjímajúca láska znamená byť kontakte s vesmírom, stať sa ním.
Ako ale v sebe rozvinúť všeobjímajúcu lásku?
Buddha dáva dobrú pomôcku: súcit.
Vo všeobjímajúcej láske sú obsiahnuté súcit a oddanosť. Súcit a oddanosť si za úlohu kladú šťastie všetkých a nečakajú nič na oplátku.
Súcit je rastlina, na ktorej rozkvitá láska. Len súcit spôsobí, že v nás porastie láska. Podľa tradície Siddhártha uvidel, že pochopenie a láska sú jedno: bez pochopenia nemôžeme milovať.
Pochopenie znamená poznanie, znalosť. Znalosť osudu, života, utrpenia druhého človeka. Pokiaľ sa zaujímaš o osudy, život a utrpenie iných, nemôžeš s nimi necítiť súcit.
A keď sa naučíš milovať sám seba, si na dobrej ceste, aby si sa naučil milovať ostatných.
Keď sa svoje utrpenie, ilúzie, vášne, sny, sklamania, prehry, zranenia naučíš prijímať, až sa naučíš odpúšťať im a cítiť s nimi súcit, naučíš sa milovať sám seba. A budeš môcť milovať druhých. Pretože v nich uvidíš rovnaké utrpenie, ilúzie, vášne, sny, sklamania, prehry a zranenia, ako sú v tebe.
Medzi tebou a ktoroukoľvek živou bytosťou nie je žiadny rozdiel: všetci sa podieľame na okolitom vesmíre, všetci sme zažili skúsenosť utrpenia.
Pokiaľ si naozaj zvíťazil nad lipnutím na príbuzných, rodičoch, priateľoch a niekoľkých živých bytostiach, na ktorých záviselo tvoje šťastie, si teraz schopný milovať každého tvora vo vesmíre.
Od tých, ktorých miluješ, nič neočakávaj. Nebude pre teba dôležité, či o tvojej láske vedia, alebo nie. Nebude pre teba dôležité, či sú ti vďační, alebo nie. Nebude pre teba dôležité, či tvoju lásku opätujú, alebo nie. Pravá láska, práve preto, že v nej nie je lipnutie, so sebou nenesie žiadne požiadavky.
Láska znamená toto: bezpodmienečné prijatie.
Pestuj v sebe nelipnutie a súcit a všeobjímajúca láska v tebe rozkvitne sama od seba, len tak, ako kvety spontánne pučia na rastline, ktorá ich splodila.
Cvičenie
1. ukľudním svoj dych, uvoľním telo, nezaujato pozorujem svoje myšlienky
2. pozorujem okolie, ktoré ma obklopuje
3. som si vedomí premenlivosti všetkých vecí
4. oslobodím sa od všetkého lipnutia
5. uvedomím si, že som súčasťou vesmíru
6. premýšľam o utrpení všetkých bytostí
7. zažívam súcit so všetkými bytosťami
8. nechám v sebe rásť lásku k všetkým bytostiam.
Ako si udržať stav osvietenia
Stav osvietenia musí byť posilňovaný a rozširovaný, aby sa stal tvojou pravou prirodzenosťou. Dosiahnuté osvietenie je potrebné v sebe nechať zakoreniť, aby sa stalo trvalé.
1. ukľudním dych, uvoľním telo, nezaujato pozorujem svoje myšlienky;
2. pozorujem svoje okolie, ktoré ma obklopuje;
3. som si vedomý nestálosti všetkých vecí;
4. oslobodím sa od všetkých lipnutí;
5. nechám rozrásť svoju lásku ku všetkým bytostiam.
Zostaneš vo vedomom spojení so svojimi piatimi silami.
Svoju vyrovnanosť si musíš nadovšetko ceniť.
So zášťou a strachom nedokážeš žiadny problém vyriešiť lepšie, ako by si to urobil, keď si v kľude a vyrovnaný. Nemôžeš nikomu pomôcť, pokiaľ si neuchováš svoju vyrovnanosť. Nemôžeš pomáhať druhým, pokiaľ sa necítiš dobre a nie si v poriadku.
Musíš pochopiť, že utrpenie má tri bezprostredné príčiny: očakávanie, strach a pocit viny.
Očakávania sú požiadavky, aby realita bola taká, ako ju chceme mať my, a je jasné, že to tak byť nemôže. Nie je chyba druhých, že naše očakávania boli sklamané. Proste si musíme prestať vymýšľať. Nikto nemá právo niečo od druhých očakávať.
Obavy sú vždy strachom z toho, čo nie je. Keď sedím v kresle a bojím sa, že sa na mňa rúti autobus, tak je to strach z toho, čo neexistuje. Je to imaginárny strach a tieto imaginárne strachy sú klamlivé, neurotického pôvodu.
Pocity viny sú úplne bezpredmetné. Pocit viny ti v skutočnosti podsúva ten, kto ťa chce ovládnuť.
Osloboď sa teda od očakávaní, obáv a pocitov viny. Pokiaľ ti druhí hovoria, že trpia kvôli tebe, never im. Sú to klamári. Pretože:
nikto nespôsobuje utrpenie niekomu druhému.
A tak si zachovaj vyrovnanosť.
Utrpenie ostatných nespôsobuješ ty. Každý sám je príčinou svojho utrpenia. Keď niekto v mysli trpí, je to preto, že nedosiahol vyrovnanosť, nedokázal dospieť do osobnosti buddhu.
Ty, ktorý si už osvietený, chápeš, že tvoje utrpenie nie je závislé na správaní ostatných, ale že jeho príčinou sú tvoje očakávania, tvoje obavy a tvoj pocit viny.
Chcieť sňať z druhých utrpenie za každú cenu alebo brať utrpenie druhých na seba je neurotické. Mysli na svoje utrpenie a nechaj druhých, nech nesú to svoje. Ak ťa požiadajú o pomoc, samozrejme im ju neodopieraj.