Športovci majú veľkú výdrž, húževnatosť a silu. Dosiahli to tréningom. K tomu potrebovali pevnú vôľu, cieľavedomosť a túžbu po víťazstvách. Ako malé deti ich k športu priviedli rodičia, kamaráti, učiteľ či náhodné stretnutie s trénerom. Obvykle sa začína tak, že dieťa chodí na tréning kvôli nim. Potom si konkrétny šport zamilujú a neskôr po nich môže tréner, rodič aj kričať, ale pri milovanom plávaní, korčuľovaní, basketbale, futbale či tenise zostanú. Víťazstvá prichádzajú často aj s bolesťou. Vtedy si hovoríme: Vydržať! Kde je tá hranica, kedy má človek ešte prekonávať bolesť a vydržať. Alebo kde už nastáva kolaps a ohrozenie života?
Podobne sú na tom manažéri, lekári, umelci, učitelia, šoféri či robotníci.
Niektorí dosiahli úspech a slávu, vyhrali zlaté medaile, či zožali veľký obdiv ostatných.
Koľkí vydržali stres, námahu, ale neskôr skončili v nemocnici?
Ako je to teda s tou výdržou?
Záleží na tom, prečo to robíme. Keď robíme veci pre svoje
ego, slávu alebo obdiv sveta, tak sa nám môže ľahko stať, že prídeme
o priateľstvá, vzťahy, alebo rodinu. V najhorších prípadoch
o zdravie. Ak však pracujeme, tvoríme pre dobro druhých a cítime
službu ako naše povolanie, uplatňujeme pritom svoje talenty, potom to vidíme
na výsledkoch. Taký človek sa vie zastaviť, pozrieť v pokoji späť,
vyhodnotiť a cíti, kedy potrebuje niečo zmeniť alebo oddychovať. Áno, aj
v týchto prípadoch prichádzajú ťažké chvíle, okamihy tmy. Tu treba
vydržať. Ale nie v tom, čo nám diktuje naša pýcha a sebauspokojenie.
Slovo „vydržať“ je odvodené od slova „držať sa“. Držme sa toho, čo je správne, dobré a zmysluplné.