Ešte nedávno som nevedela odpovedať na otázku, ktorá je v nadpise môjho príspevku. Možno vy viete, ale pre istotu ☺. Pri reflexii učiteľ žiakom kladie otázky a oni odpovedajú. Takto reflektujú seba, spolužiakov, učiteľa či atmosféru v triede. Reflexia je časovo náročnejšia a príjemnejšia. Pri spätnej väzbe = feedbacku učiteľ odpovedá, čo bolo správne a čo sa nepodarilo. Spätná väzba (feedback) je kratšia a menej príjemná pre obidve strany.

Prečo som si vybrala práve reflexiu a feedback? S mojim mentorom Dávidom sme zistili, že sa jej venujem len okrajovo a nie cielene. Moja výhovorka? Nie je na to čas. Tak som to chcela zmeniť. Pretože bez reflexie a feedbacku nemôžeme odhaliť chyby a tým sa nezlepšujeme! Presvedčila som sa počas tohto roka, že najväčší vplyv na výkon žiaka má práve reflexia a feedback. Bola som sa v Prahe pozrieť na vyučovanie tretiakov, kde bol učiteľom skvelý Luděk. Mám dojem, že som v Prahe stretla takmer dokonalého učiteľa a tým získala akýsi pocit, že som nemožná 🙁 . No, ale keďže mám “rastovú myseľ”, skôr ma to nakoplo ako demotivovalo. Dokonalý učiteľ? To je ten, pri ktorom sú deti v triede šťastné a spokojné. Chcú sa stať dobrými ľuďmi a túžia sa vzdelávať. Vedia, že keď robia chyby, nemusia sa báť. Naopak, tešia sa z toho, že poznajú cestu ako sa zlepšiť. A v tom im pomáha reflexia a feedback.

Pozrieť hodinu iného učiteľa je pre mňa jeden zo spôsobov, ako osobne rásť. Myslím, že je to vďaka mojej súťaživej povahe. Som totiž veľký športovec, ktorý má rád výzvy. A osobný príklad je najlepšia forma výchovy i vzdelávania, tak i preto.

Niekde som kedysi počula, že nie je dobré, keď robia decká niečo pre učiteľa preto, že ho majú rady. Ja si to nemyslím. Mám skúsenosti z mojej trénerskej praxe. Keď začne chodiť malý prvák do basketbalovej prípravky je to preto, že prišiel kvôli kamarátovi, či rodičom. Alebo sa „zaľúbil“ do trénera, či trénerky ☺. Nech to tak je. Neskôr si zamiluje basketbal, pohyb a športovú atmosféru. Potom na neho môže tréner aj kričať, už neodíde. Tak je to i v škole. Učiteľ na 1. stupni má veľmi zodpovednú úlohu. A to takú, že má v rukách to, či žiak bude chodiť do školy rád, alebo ju po 3 týždňoch znenávidí.

Môj doteraz najväčší objav feedbacku a reflexie? Vedela som, že pri feedbacku by som mala chyby obaliť ako sendvič z obidvoch strán pochvalou. Ja to robím takto: vypichnem veci, ktoré sa podarili t.j. feedback (nikdy negatívny) a otázkami (reflexiou) sa snažím, aby žiaci sami odhalili svoje nedostatky. Výhradne každý sám za seba!

Napríklad: Zadala som prácu v skupinách a po skončení sme reflektovali. Z každej skupiny zvolený hovorca rozprával o tom, čo sa v skupine podarilo (feedback). Potom som otázkami (reflexia) vyzvala všetkých žiakov v danej skupine, aby každý sám za seba dobrovoľne (!) odpovedal, čo sa mu nepodarilo, čo mohol urobiť inak, v čom by sa mohol zmeniť. Nikto nehovorí rád o svojich chybách. Preto je dôležité vytvoriť bezpečné prostredie v triede, plné dôvery a porozumenia. Spočiatku sa odvážili o svojich chybách hovoriť jeden, dvaja žiaci. Po polroku je bežné, že takmer každý žiak bez obáv nájde niečo, v čom by sa mohol polepšiť. V našej triede nechceme nikdy hovoriť o tom, v čom urobil ten druhý chybu. Opačný prípad totiž často vyvoláva protiútok. Ešte sa nám to vždy nedarí, je to beh na dlhé trate. Žiaci potrebujú reflexiu či feedback, aby vedeli, v ktorej časti trate sa práve nachádzajú. Ale my sme trieda športovcov, ktorí vedia, že cesta k zlepšovaniu vyžaduje tvrdý tréning ☺.