Škola je presne to miesto, kam patrím

Lenka sa zapojila do mentoringového programu pre učiteľov s cieľom nájsť inšpiráciu na spestrenie hodín angličtiny. Napokon však objavila omnoho viac. Objavila zdroje vlastnej kreativity a dnes už dokáže sama vymyslieť a zrealizovať skvelé aktivity, z ktorých by padol na kolená aj Ján Amos Komenský. ☺

Som učiteľkou už sedemnásty rok. Vyštudovala som históriu a anglický jazyk na filozofickej, nie pedagogickej fakulte, takže som absolvovala len učiteľské minimum. Po nástupe do zamestnania som sa musela v mnohých veciach zorientovať úplne sama.

Na začiatku praxe som učila na gymnáziu, no po šiestich odučených rokoch a po štvorročnej materskej dovolenke som sa ocitla na základnej škole a odvtedy som sa hľadala. Gymnázium mi vyhovovalo, pretože som skôr logický a organizovaný typ, čo pri systematickej príprave gymnazistov na maturitu bolo plusom.

A zrazu som sa dostala k 11-ročným deckám. Prvé roky boli ťažké pre obe strany. Deti si zvykali na prísnu a náročnú učiteľku a ja na úplne iný štýl učenia. Postupom času som dosiahla určitý kompromis – stala som sa učiteľkou, ktorá v zásade neublíži, dokáže naučiť, občas niekoho pritiahne k predmetu, ale celkovo som nikdy nepatrila k zábavným a obľúbeným učiteľom.

Trápilo ma, že pre mnohých žiakov sa angličtina stala iba povinnosťou – vedeli, že sa musia učiť, ale tam to končilo. A potom prišla skupina sedemnástich piatakov, pri ktorých som sa s týmto kompromisom nechcela zmieriť. Videla som totiž medzi nimi kopu detí s ohníčkami v očiach, šikovných, vnímavých, ukecaných a s pozitívnym vzťahom k angličtine. Čo viac si môže učiteľ želať?

Už len to, aby si ich záujem dokázal udržať. A bolo mi jasné, že musím niečo vymyslieť. Ale prichádzať v štyridsiatke s novými nápadmi nie je ľahké, najmä pre človeka bez väčšej fantázie. Takže program, v ktorom som dostala osobného mentora, ktorého jedinou úlohou bolo sprevádzať ma a pomôcť mi reagovať na túto výzvu, bol, jednoducho, v danej situácii ako stvorený pre mňa.

Viac ako len odborný rast

Program mi však dal nakoniec oveľa viac. Tým najpodstatnejším bolo nové nadšenie pre povolanie. V minulosti som už uvažovala o zmene zamestnania a odchode do inej sféry, ale dnes, napriek situácii v školstve určite viem, že som presne tam, kde patrím. Moja zlatá mentorka Vierka i Dávid mi vyvrátili mnohé pochybnosti, ktoré som o sebe ako učiteľke mala.

„V minulosti som už uvažovala o zmene zamestnania a odchode do inej sféry, ale dnes, napriek situácii v školstve určite viem, že som presne tam, kde patrím.”

Veď dnes nás všetci presviedčajú, že naše školstvo je nanič, lebo v ňom robia nanič učitelia. A zrazu tu bol niekto, kto vedel pomenovať veľa vecí, ktoré sa mu na mojich hodinách páčili, a kto mi bol viac než ochotný pomôcť mi hľadať nové cesty a nové spôsoby.

Dnes som niekým iným, a to aj vďaka LEAF

Vďaka programu sa dnes so žiakmi často učíme hravou formou. Decká vedia, že vo mne majú spoločníčku, ktorá im chce pomôcť v učení a s ktorou môže byť aj sranda. Okrem iného som zistila, že zopár viet prehodených na hodine v slovenčine o tom, čo deti zaujíma alebo trápi, zvýši u detí motiváciu a v konečnom dôsledku aj ich výkon oveľa viac ako hodiny odučené poctivo celé v angličtine.

Paradoxne, najväčšiu zmenu pozorujem práve v skupinách, v ktorých sme sa s jazykom doteraz poriadne trápili. Dnes sú hodiny oveľa uvoľnenejšie, decká sa viac bavia a aj lepšie napredujú.

Nabrala som dokonca odvahu splniť si svoj učiteľský sen – učiť deti dejepis tak, aby ich hlavne bavil. To znamená zbaviť sa bifľovania učiva z učebnice, vytvoriť priestor pre diskusiu, samostatnú prácu a zážitky. Mojim cieľom je, aby boli terajši piataci raz ochotni a schopní samostatne premýšľať nad udalosťami 20. storočia a vytvárať si na základe overených faktov vlastný názor.

„Mojim cieľom je, aby boli terajši piataci raz ochotni a schopní samostatne premýšľať nad udalosťami 20. storočia a vytvárať si na základe overených faktov vlastný názor.”

Ďalšia výzva?

Novou výzvou na hodinách angličtiny je pre mňa individualizácia vyučovacej hodiny, resp. využitie potenciálu tých najšikovnejšich žiakov, ktorí dávno ovládajú všetko, čo preberáme a ktorých energia zostáva často nevyužitá. Teraz už ale viem, že sa to dá zvládnuť. Stačí so žiakmi komunikovať ako s partnermi vo vyučovaní, využívať spätnú väzbu, venovať viac času a pozornosti rozboru svojich hodín a nechať sa inšpirovať deťmi.

 

Autor: Lenka Švecová
Katolícka spojená škola
sv. Františka Assiského
Banská Štiavnica