Eva Kúdelová: Mám za sebou fest ťažký rok

„Pri každom pokuse o nejaké vylepšenie tradičného vyučovania som „dostala sprda“, vraj čo to zas vymýšľam a radšej mám učiť normálne.“

Vyšla som z výšky a mala som papier, že môžem učiť. A to bolo asi tak všetko. Netušila som, čo mám v tej nešťastnej triede robiť a ani to, ako zvládnuť tú hordu decák plných energie aspoň niečo naučiť. Dnes sa občas stretávam s jednou z mojich prvých žiačok a tá mi minule šplechla: „Počúvaj, Eva, ten prvý rok, čo si učila, to bola riadna tragédia!“ ☺

Začala som učiť na veľkej škole, kde bola kopa učiteľov, ale každý si tak nejako fungoval na svojom malom piesočku a nejaká vzájomná interakcia s cieľom si pomáhať, riešiť rôzne konfliktné situácie z tried absolútne nehrozila. Bola som veľmi neistá, keďže som len začínala a pri každom pokuse o nejaké vylepšenie tradičného vyučovania som „dostala sprda“, vraj čo to zas vymýšľam a radšej mám učiť „normálne“.

Do toho prišiel štrajk a ja som bola neskutočne rozčarovaná z toho, že sa naša škola nezapojila. Najskôr som sklopila uši a neštrajkovala, no v nejakom bode som si uvedomila, že toto nie je správne a zaregistrovala som sa na stránke ohľadom štrajku. Dokonca som sa v závere do štrajku aj zapojila. Ako jediná z celej školy.

Asi aj vďaka tejto akčnosti a zvýšenému prísunu informácií sa ku mne práve v tom období dostalo info o programe, kde k učiteľovi do triedy dofrčí mentor a pomáha mu riešiť čokoľvek, čo učiteľ práve potrebuje. Nevhodné správanie, pasivitu žiakov, spestrenie vyučovania atď. Hneď som vedela, že toto je presne to, čo potrebujem a klikla som na prihlášku. Tu sa musím priznať, že som ju zase rýchlo zavrela, keď som videla, že jej dĺžka zodpovedá minimálne dĺžke Ústavy SR. ☺ Jasné, že som sa k nej vrátila a vyplnila ju, ale ten prvotný šok bol fakt silný 😀

„Áno, stanovovanie cieľov bolelo.“

Potom sa stalo niečo zvláštne. Rozhodla som sa pre zmenu miesta, chcela som učiť na škole, na ktorej budem môcť rásť a učiť inak, ako tradične, a tak som reagovala na inzerát základky Dubová. A viete čo? Tá prihláška mi fest bodla. Jednak ma tie otázky prinútili rozmýšľať nad mojím doterajším učením a vďaka tomu som vedela ucelenejšie odpovedať počas pohovoru a po druhé, keď sa ma opýtali na môj rozvoj, povedala som im, že som sa prihlásila do  IRPU (Individuálny rozvojový program učiteľa).

A to u nich zarezonovalo, lebo rok predtým prešli programom aj oni sami. Ako som sa spätne dozvedela, toto vraj výrazne zavážilo pri mojom uprednostnení pred ďalšími kandidátmi, lebo to ukázalo, že sme mentálne na rovnakej vlnovej dĺžke. ☺ Od septembra 2016 som teda nastúpila do Dubovej. Keďže ma vybrali do mentoringového programu, súčasne s novou prácou som začala aj novú kapitolu môjho učenia pod dohľadom mentora.

Presnejšie mentorky Janky, ktorá mi dávala veľa otázok a málo odpovedí. Mentoring je o tom, že si stanovíte cieľ a potom za ním spolu s mentorom kráčate, ale ja vám musím prezradiť, že toto bola pre mňa paseka, lebo som človek, ktorý je tu a teraz a ciele a plány ma veľmi neberú. Keď chcete pobaviť Pána Boha, začnite si plánovať. ☺ Áno, to stanovovanie cieľov „bolelo“, ale Janka bola tak super v kladení otázok, že napokon doviedla k stanoveniu cieľa aj človeka, ktorý je totálne anticieľový. ☺ A dokonca to nebol len jeden cieľ, ale hneď viacero.

„Keď pozriete hore, zdá sa vám nemožné, dostať sa až tam, ale keď riešite vždy len najbližší schodík, ani vám to nedopne a ste tam.“ ☺

V mojej celkom obyčajnej triede, v ktorej boli žiaci doteraz zvyknutí nejako deň prežiť, som sa rozhodla pre veľké zmeny. Rozhodla som sa, že budem mať triedu plnú aktívnych žiakov, ktorí budú aktívni nezávisle od známkovania, rozhodla som sa, že budeme do bežných hodín vkladať aj nejaké životné zručnosti, rozhodla som sa, že súťaživosť byť lepší ako iní, nahradíme súťaživosťou so samým sebou, individualizmus nahradíme tímovým duchom, frontálne učenie skupinovou prácou atď.

Bolo toho fakt veľa a mne sa sprvu zdalo, že toto ani náhodou, že toto sa proste nedá, lenže potom prišla Janka a viedla ma celkom drobnými čiastkovými cieľmi. Spätne mi to pripadá, ako keď človek ide na vysokú vežu a stúpa po jednom schodíku. Keď pozriete hore, zdá sa vám nemožné, dostať sa až tam, ale keď riešite vždy len najbližší schodík, ani vám to nedopne a ste tam. ☺ Začali sme tým, že som zjednodušila zadania tak, aby boli zrozumiteľné a splniteľné.

Pokračovala som tým, že som sa snažila dávať zmysel do jednotlivých zadaní, takže žiaci pri každom zadaní rozumeli, prečo to robia. Zaviedli sme raz týždenne skupinovú prácu, kde sme okrem matematiky vždy popisovali aj jemné zručnosti, ktoré sa deckám budú hodiť v reálnom živote. To najodvážnejšie, čo som chcela dosiahnuť, bolo prejsť od vonkajšej motivácie (známkovania) k modelu, v ktorom moji žiaci nebudú viac známky potrebovať.

Priznám sa, že som do tohto úletu išla na začiatku s malou dušičkou, ako na to zareagujú a či sa vôbec dá namotať decká aj inak ako známkami, ale vzali to neuveriteľne dobre a po nejakom čase si už na známky nikto ani nespomenul. Prvým významným krokom bolo, keď som sa ja sama oslobodila od známok, skrátka som ich prestala riešiť a vzhliadať k nim s tou posvätnou úctou, s akou to my, učitelia, neraz robíme.

Ďalej už to šlo tak nejako samo, pekne krok za krokom. Najskôr sme pár hodín pracovali na tom, aby sa vôbec dokázali rozdeliť do skupín, potom, aby si dokázali rozdeliť roly, následne, aby zvládali časový manažment celej aktivity. A ako sme sa tak sústredili na tieto drobné zadania, ktoré sme zakaždým zreflektovali a hľadali vylepšenia, v nejakom bode som zaregistrovala, že už im známky nechýbaju. Keď človeka baví práca, nepotrebuje za to odmenu, lebo odmenou je samotná práca. ☺

Len čo sme „odpálili“ známku ako motivátor, začali decká pracovať oveľa slobodnejšie a kreatívnejšie, akoby ich predtým brzdil strach z horšej známky. Teraz, keď už išlo len a len o zlepšovanie sa, skúšali alternatívne riešenia, pracovali aj s tým, čo spraviť rýchlo a povrchne a čo pomaly a do hĺbky. Komunikácia, efektivita, postupnosť úloh, manažovanie spolupráce.

„Keď tím dostane gól, inak to vidí brankár, inak obranca a inak útočník.“

V takto rozohratej partii si situácia doslova pýtala, aby som ustúpila do úzadia a prenechala deckám viac slobody i zodpovednosti. V podstate sme si vždy už len na začiatku povedali pravidlá, ciele a zadanie a následne som im do práce už nevstupovala. A to ani v prípade, ak niektorý zo žiakov nepracoval.

To bola záležitosť skupiny a ak to skupina nevyriešila, vrátili sme sa k tomu v záverečnej reflexii. V tej sme riešili, ako to celé prebehlo, kde sa nám dnes darilo, v čom sme uspeli a tiež, čo spraviť nabudúce inak, aby sme dopadli lepšie. Pri reflexii som spravila ešte jeden objav, týka sa pohľadu na ihrisko v čase, keď tím dostane gól.

Viete, keď tím dostane gól, inak to vidí brankár, inak obranca a inak útočník a nie je nič horšie, keď sa tí traja začnú navzájom obviňovať. Preto som zaviedla poča reflexie „ja štýl“, v torom žiak nehovorí, aký je ten druhý, ale ako sa cítim ja, keď sa v skupine deje to a to. Významne to znížilo mieru vzájomných konfliktov a sporov.

„Úžasné bytosti, ktoré raz zmenia tento svet.“

Moje deti v triede sa začali počúvať, rešpektovať a prevzali veľkú časť zodpovednosti za priebeh hodiny aj za výsledky. Makajú o 100 6 a nepotrebujú k tomu známky, snahu poraziť druhých nahradili snahou prekonať vždy samého seba. Sú to úžasné bytosti, ktoré raz zmenia tento svet.

„Najkrajšie povolanie na svete.“

A ja? Mám za sebou parádny rok. Fest ťažký, ale parádny. Uvedomila som si, že som učiteľkou celou svojou dušou a že je učiteľstvo pre mňa to najkrajšie povolanie na svete.

Eva Kúdelová, ZŠ Dubová