Zmenila život sebe i iným. Stačilo iba 8 hodín mesačne

Už na prvý pohľad z nej cítiť nezastaviteľnú energiu. Bez nej by len ťažko zvládla skĺbiť prácu, výchovu detí a dobrovoľníctvo. Čo všetko je možné stihnúť za jeden deň a život, si môžete prečítať v rozhovore s Alexandrou Janiak.

 

Ako sa mladá žena ocitne v IT svete?

Túžila som robiť niečo iné ako všetky moje spolužiačky, byť takou tou povestnou lastovičkou v odboroch, kde ženy sú skôr výnimka. Búrať stereotypy, bola som taký malý rebel. Mala som však aj iné zamerania, premýšľala som, že budem psychológ alebo veterinár.

 

Ako nakoniec vyhrali počítače?

Hneď po strednej škole som začala pracovať ako personálna konzultantka. Keďže som mala maturitu z informatiky, automaticky sa ku mne dostávali pozície z tejto oblasti. Veľmi sa im páčilo, že prišla žena v šatách a sukni a rozprávala sa s nimi ich jazykom. Začala som pracovať na pláne odstrániť predsudky, že ženy v IT nemajú miesto.

Po troch rokoch práce konzultantky som cítila, že sa chcem dostať interne do IT spoločnosti ako personalista. Na seriózne IT profesie som zatiaľ nemala skúsenosti. A asi ani odvahu. Dúfala som však, že čím bližšie k IT budem, tým skôr sa na mňa niečo nalepí. Vtedy hľadali v jednej firme HR staffing manažéra, ktorý by vnútorne prerozdeľoval ľudské sily medzi projekty.

 

Ako sa situácia zmenila po narodení detí?

Bolo to pomerne náročné obdobie. Musím sa priznať, že som sa trošku bála, či sa zo mňa nestane ten typ mamičky, čo sa dokáže rozprávať len na bábätkovské témy. Preto som sa rozhodla využiť čas na rodičovskej dovolenke a nastúpila som na vysokú školu. Čiastočne aj preto, aby som mala kontakt so svetom a tiež určitú psychohygienu. A tak som sa dostala na aplikovanú informatiku.

 

Ako sa dá zvládnuť štúdium s dvomi malými deťmi?

Všetko sa dá, ak človek chce. A ja som veľmi chcela. Dokázať všetkým, že sa to dá, že sa dá všetko, po čom človek naozaj úprimne túži. Nedalo by sa to však ani zďaleka bez mojich blízkych a tiež bez mojich úžasných detí.

 

Ako si sa dostala k expertnému dobrovoľníctvu?

Už v minulosti som robila školenia projektového manažmentu pre neziskové organizácie, ale aj mnohé iné aktivity zamerané na podporu žien v informačných technológiách, ako aj zamestnávania rodičov po materských a rodičovských dovolenkách. Keď prišla ponuka účasti v novom kole LEAF programu expertného dobrovoľníctva, neváhala som ani minútu a prihlásila som sa.

 

Ako si si vybrala konkrétny projekt, ktorému pomáhaš cez LEAF?

Pozrela som si projekty, pre ktoré LEAF hľadal expertných dobrovoľníkov. Našla som procesné reinžinierstvo pre Depaul, ktorý sa venuje ľuďom bez domova. Majú nízkoprahovú nocľaháreň v Bratislave, v ktorej v tomto období nocuje priemerne 220 až 250 ľudí denne, ako aj dve ubytovne, kde môžu byť ľudia aj počas dňa. Hľadali dobrovoľníka, ktorý by im pomohol upratať vnútorné procesy. Úplne som sa v tom našla a vyplnila som prihlášku.

 

Ako prebieha tvoja spolupráca s Depaul?

Pol roka sme sa rozprávali a robili brainstormingy, čo vlastne potrebujú. Zistila som, že samotný reinžiniering nie je presne to, čo potrebovali. Najprv som len počúvala a zapisovala si. Následne som prišla s návrhom.

Chodím priamo do Depaulu dvakrát mesačne, ale snažím sa tam aspoň raz za dva mesiace chodiť priamo na nočnú zmenu a pomáhať s registráciou, vydávaním vecí, prípravou večere. Pre mňa je dôležité vidieť, ako celý proces funguje. Som tam celú noc.

Musím sa priznať, že Depaul mi neuveriteľne prirástol k srdcu, tých ľudí zbožňujem. Chcem pokračovať, čo nevylučuje, že si v budúcnosti nevyberiem aj ďalšiu neziskovku. Uvidíme, nechávam to otvorené.

 

Čo konkrétne si im navrhla?

Navrhla som Depaulu systém sociálnej integrácie ľudí v niekoľkých stupňoch, a to ako nízkoprahovú nocľaháreň pre ľudí ešte veľakrát závislých od alkoholu alebo drog. Ďalej pre ľudí, ktorí sa už chcú zaradiť späť do spoločnosti, ale majú napr. exekúciu, z výplaty im ostane veľmi málo peňazí, aj keď pracujú.

Pre nich som navrhla Depaul ako prechodnú stanicu na 3 mesiace, aby sa mohli niekde zložiť, uložiť si veci. Chodili by z nocľahárne rovno do práce a naspäť. Ďalší stupeň by boli ľudia, ktorí sú už pripravení na vstup naspäť, majú už vyplatené dlhy a potrebujú si len trochu nasporiť, aby si dokázali zaplatiť podnájom alebo prejsť do ubytovne. Mohli by tam žiť napríklad rok. Týmto obmedzeným časom by sme ich chceli motivovať, aby postupovali ďalej.

  

V čom ťa to zmenilo? Hoci z tvojho rozprávania je jasné, že si predtým už mala k dobrovoľníctvu vzťah a vedela si, do čoho ideš.

„Áno, aj nie. Moji rodičia sa mi vždy smiali, že nemôžem zachrániť celý svet. Ale ja som im odmalička hovorila, že sa o to môžem aspoň pokúšať.”

Áno, aj nie. Moji rodičia sa mi vždy smiali, že nemôžem zachrániť celý svet. Ale ja som im odmalička hovorila, že sa o to môžem aspoň pokúšať. Zrážka s realitou to nebola, s tou som bola zrazená už dávno predtým. ? Určite ma to ale nejako zmenilo.

Poznám jedného pána, ktorý začínal v nocľahárni, postupne sa zbavil závislosti od alkoholu, začal najprv pracovať na polovičný úväzok, potom na plný a už žije v ubytovni, čo je pre týchto ľudí obrovský pokrok.

Keď som tam v Depaule, keď pomáham ľuďom bez domova, zisťujem, že je neuveriteľné, ako rýchlo dokáže človek padnúť. Možno to mi pomohlo ešte o trochu viac si vážiť každý jeden deň.

Úprimne verím, že ak by ľudia dokázali otvoriť svoje srdcia a denne urobiť aspoň jeden dobrý skutok, ak by sa dokázali správať k ostatným tak, ako chcú, aby sa iní správali k nim, svet by bol krajším miestom pre život. Čo sa dobrovoľníctva týka, Slovensko ešte stále trochu zaostáva za USA. Ľudia by aj chceli pomáhať, ale nemajú sa veľmi ako k dobrovoľníctvu dostať.

Nie je problém prísť do neziskovky a povedať – chcem vám pomáhať. Iné neziskovky však nemajú otvorený takýto program expertného dobrovoľníctva, nevedia tomu dať systém. V tomto LEAF prišiel s niečím naozaj unikátnym.

 

Jeden z cieľov programu expertného dobrovoľníctva je pomôcť v osobnom rozvoji jeho účastníkov. Naplnil sa tento cieľ pre teba?

Absolútne áno. Okrem toho, že som si potvrdila svoju teóriu antipredsudkov, moja koučka mi pomohla odhaliť mnoho vecí, ktoré sa vo mne skrývali, a nebola som ešte schopná ich pomenovať a vysporiadať sa s nimi. Vďaka tejto skúsenosti som si ujasnila čo chcem, a čo naopak nepotrebujem, pretože ma to nerobí šťastnou.

„Vďaka tejto skúsenosti som si ujasnila čo chcem, a čo naopak nepotrebujem, pretože ma to nerobí šťastnou.”

 

Máš šte vôbec nejaký voľný čas?

(Smiech) Ďalší voľný čas, ktorý mám, venujem školeniam projektového manažmentu pre interných zamestnancov, ktorý sme po úspechu školení pre neziskové organizácie ponúkli aj im, a na ktorých rozširovaní neustále s kolegami pracujeme.

Venujem sa mentoringu v mojich dvoch obľúbených oblastiach – dievčatá v IT a rodičia, ktorí sa snažia zaradiť sa späť do pracovného procesu. Okrem toho ma baví ešte právo, takže som medzi priateľmi a rodinou známa “spisovateľka” rôznych podaní, odvolaní, návrhov, sťažností a podobných právnych dokumentov.

Okrem toho som veľmi aktívna aj v občianskom združení pôsobiacom pri základnej škole, na ktorú chodí syn, kde robím finančného kontrolóra a som členkou projektovej komisie.

 

To je obdivuhodné čo všetko dokážeš stihnúť. Kde sa vidíš v budúcnosti?

Všetko je len o dobrom plánovaní a uvedomení si, že keď sedím v kúte, nič sa nezlepší. Veľmi ma baví komunikovať s ľuďmi, môcť im odovzdávať znalosti a skúsenosti, vidieť za sebou kus svojej práce.

 

Rozhovor viedla: Katarína Šujanová, redaktorka Forbes Slovensko