LEAF Award, Študentské programy, Individuálny rozvojový program učiteľa a LEAF Academy spojili sily a rozhodli sa po prvýkrát na jednom mieste pripraviť program pre zmenychtivých študentov a ich aktívnych učiteľov, tentokrát v Žiline. Viac
Helka Drobúlová – Učiteľka chémie na Gymnáziu sv. Andreja v Ružomberku a finalistka súťaže Učiteľ Slovenska 2018.
V IRPU pracovala na zlepšení celkovej atmosféry na hodinách a na tom, aby si hodiny viac užívala. Vďaka spolupráci s mentorkou Jankou vniesla do vyučovania viac tímových aktivít pre žiakov a rôzne formy spätnej väzby. A čo je pre Helku v triede dôležité? Aby každý žiak zažil úspech a mal zo seba dobrý pocit.
Okrem hodín chémie je aktívnou učiteľkou e-Twinningu a tiež je Vedúca v programe Medzinárodná cena vojvodu z Edinburgu, v ktorom mentoruje niekoľko žiakov. Viac
Ahojte, volám sa Zuzana Molnárová, učím angličtinu na základnej škole aj na gymnáziu a do IRPU som sa prihlásila, lebo som mala pocit, že mojim študentom môžem dať viac, že ich možem ešte vyhecovať k lepším výkonom, že ich málo šokujem a že ich veľa nechávam v ich komfortnej zóne.
Nemám rada, keď ma niekto do niečoho tlačí, preto som rada, že moja mentorka Lucka je taká aká je – poradí, zahĺba sa, inšpiruje, šíri dobrú náladu a ešte lepšie nápady. Poradila mi niekoľko vecí, z ktorých niektoré uplatňujem viac, iné menej, niektoré vôbec, ale jeden nápad sa mi podarilo pretaviť do každotýždňovej praxe – geniálne hodiny (genius hours).
V začiatkoch školského roka som mojim maturantom, starým corgoňom – vysvetlila, o čo pôjde. Ešte aby ste mali ucelený obraz: v danej skupine je 16 chalanov a iba jedna baba, takže niekedy sa ten testosterón dá aj krájať. No za tie tri roky, ktoré ich učím, sme si na seba zvykli a vieme, kto kedy aké kaleráby komu tlačí do hlavy, ale stále cítim, že ma rešpektujú, vieme sa dohodnúť aj na termínoch písomiek a napredujeme v angličtine celkom slušným tempom.
Keďže sú už v maturitnom ročníku, chcela som im hodiny prispôsobiť tak, aby z nich vyťažili čo najviac, aby mali dobrý pocit, že sa pripravujú, aby nestresovali, že niečo nezvládnu…proste, mať custom-made hodiny šité na ich potreby. Zavádzať nové metódy do už zabehnutého kolobehu je ťažké. No nie nemožné.
Genius hours (geniálne hodiny) spočívajú v tom, že každý študent sa na danej hodine venuje tomu, čo uzná za dôležité v jeho napredovaní. Mal by si stanoviť cieľ, postupne sa k nemu prepracovať bádaním, hľadaním, precvičovaním a skúšaním a po určitom čase, napr. po mesiaci, sa o svoje výsledky a úspech podeliť so spolužiakmi. Učiteľ je len ako pozorovateľ, pomáhač, usmerňovač. Geniálne, však?
V predstavách som už mojich študentov videla, ako sa krásne pripravujú na maturity, spracovávajú jednotlivé témy, ktoré si predtým rozdelili, ako ich prezentujú, navzájom si ich posielajú, aby sa každý mohol pripravovať. Určila som si na to pondelky, lebo veď je po víkende, budú mať príjemný prechod do pracovného týždňa, plus sme v počítačovej miestnosti, takže môžu pekne krásne využívať internet a informácie sú ľahko dostupné.
No určite! Moje ideály spľasli skôr, ako balón. Najprv sa na mňa pozerali, či to myslím naozaj vážne, že si môžu robiť čo chcú (aj keď teda v medziach prípravy na angličtinu) a volali naše pondelkové hodiny „voľné hodiny“. Niektorí sa učili slovíčka na písomku. Niektorí si čítali vedecké články. Niektorí pozerali seriály. Niektorí hrali slovné hry.
Čakala som rôznorodosť a bola som aj pripravená, že istý čas potrvá, kým sa utrasú a budú robiť niečo, čo aj ja budem považovať za zmysluplné. Dala som si čas na skúšku mesiac. Po mesiaci som bola stále skeptická a mala som pocit, že to nie je celkom to, čo som si vysnívala. Vedela som, že im nemôžem vnútiť moji predstavu – to by už potom nebolo učenie sa na mieru, predsa.
Po každej geniálnej hodine som sa ich opýtala, čo sa naučili, v čom sa zlepšili. Prišiel čas na modifikáciu a kompromis.
Stále som im počas pondelkových hodín nechla voľnosť, ak sa budú pripravovať na maturitu, či už písomnú alebo ústnu. Na stránke NÚCEMu je predsa testov z minulých rokov habadej, v učebnici aj pracovnom zošite tiež, témy na ústnu časť sú stále zverejnené a pripravila som im role-play-e a obrázky.
Bolo aj frflanie, ale za dva týždne (dve hodiny) sa všetci na takýto spôsob nastavili a bola radosť pozerať, ako sa testujú, skúšajú si role-play-e, dokonca aj témy na ústnu časť.
Priebežne som pomedzi nich chodila, pýtala sa, ako im to ide, či nepotrebujú niečo vysvetliť alebo s niečím pomôcť. Takmer všetci to využili, či už na vysvetlenie, prečo je správna možnosť C a nie A, či mi môžu opísať obrázok, či si s nimi dám role-play, ba dokonca, či si ich vypočujem, keď si vyberú nejakú tému, aby som posúdila, či im to ide, alebo hovoria od veci.
Bola som na nich hrdá, že sa takto pripravovali. Doma by sa tomu možno toľko nevenovali a takto mali jednu celú vyučovaciu hodinu na to, aby sa zahryzli do toho, čo oni sami mali pocit, že potrebujú, v čom sa zlepšia, v čom sa precvičia.
Aby ste si nemysleli, že sú to 100% anjeličkovia, našli sa aj takí, ktorí to miestami brali zľahka, nepracovali, ako by mali. Nechala som ich tak. Veď je to ich čas na osobnú prípravu. Ak sa rozhodli nepracovať – ich problém. Našťastie sa to stávalo zriedka.
Je po písomných maturitách a čakajú nás ešte tie ústne. Dohodla som sa s nimi, že budeme mať takéto geniálne hodiny samostatnej prípravy viackrát do týždňa.
Dali sme si brainstorming, vieme, čo nás čaká a dokonca padli aj návrhy, za čo ich budem známkovať, lebo veď aj to treba, nemôžu mať predsa prázdnu kolónku na vysvedčení a písať gramatické písomky sa ani im, a popravde ani mne, už veľmi nechce.
Keď sa na celý tento proces pozriem spätne, som rada. Že som sa na to dala. Že sa na to dali aj moji maturanti. Že sa pripravovali. Že využili moju prítomnosť a pomoc. A hlavne, že síce to bolo trošku nanútené, ale naozaj to bolo custom-made, každý sa zameral na to, čo chcel a potreboval. Už mám nápad, ako to vylepším pre budúcoročných maturantov, majú sa na čo tešiť ?
Ďakujem mojej mentorke Lucke za skvelý nápad.
Ďakujem IRPU, že som mala možnosť mať mentorku.
Zuzka Molnárová, Gymnázium Jura Hronca, Bratislava
P.S. A čo na to hovoria maturanti?
Ostrov nápadov, očakávania, frustrácie, neistých začiatkov, dochádzania síl, inšpirácie, odhodlania, vyhorenia… . Na ktorom ste „stroskotali“ Vy? A ako dlho ste už na tomto ostrove? 3, 9 či 20 rokov? Koľko na ňom ešte chcete zotrvávať? Myslíte, že to chce čas? A koľko ho máme? Kto z nás vie, koľko si môže dovoliť čakať? A na čo? Na všetky tie sľúbené, črtané sa, na rýchlo zhlobené plte bez riadneho kapitána? Jedna loď by tu bola, nie je to žiadna Noemova archa, ale…
IRPU je najmä pre tých, čo chcú.
Nečakajte, že vám dá niekto návod na zmenu, za to sa predsa na svojich žiakov hneváte, či? Rovnako nečakajte, že to bude ako v Popoluške mávnutím čarovného prútika. Ide o dlhodobý proces.
A IRPU je tiež pre tých, čo:
Cestou v IRPU s Daltonom
Mojou cestou v IRPU bol Dalton, ktorého filozofia:
„Čo môže urobiť žiak, nesmie urobiť učiteľ “,
je zrkadlom do duše každého učiteľa. Aké jednoduché a tak veľavravné, o tom čo robím inak a zle. Dalton mi pomohol uvedomiť si a pomenovať moje chyby, a zároveň je nástrojom, ktorým ich možno eliminovať. Hlavne sa nesnažiť byť hneď dokonalým, je to proces dlhodobý a na druhej strane nik nie je dokonalý 😉
Tri princípy daltonskej školy, zodpovednosť v slobode , samostatnosť a spolupráca, sú jasnou výzvou pre každého z nás, učiteľa i žiaka.
Aj keď sa mi nepodarí naučiť všetkých žiakov chémiu tak odborne akoby som chcela, 3 daltonské princípy si môže odniesť každý jeden žiak a rozhodne ich bude v živote potrebovať.
Dalton umožňuje:
Žiakom
byť aktívnejším, rozvíjať sa individuálne ale i naučiť sa spolupracovať v teame, meniť roly v teame. Realizáciu lepších a pomoc slabším, zažiť úspech, dobrý pocit z hodiny, ktoré sú menej stresujúce. Naučiť sa zodpovednosti v slobode, byť si vedomý svojich možností, zlyhaní ale i úspechov.
Učiteľovi
byť slobodným vo voľbe, čo, ako a kedy chcem meniť. Sústrediť sa na to čo chcem a nie na to čo musím, t.j. naplniť učebné plány. Zmieriť sa so stratou pozície učiteľa herca a vyskúšať rolu režiséra. Učiť viac ako len predmet. Odúčať naše vžité zlozvyky (papagájovania, porovnávania, odmeňovania…). Naučiť sa nebyť tým najdôležitejším. V konečnom dôsledku zvýšiť % vysnívaných hodín 😉
Loď IRPU
Ak si myslíte, že aj vy ste jeden zo slovenských učiteľov- Robinsonov, tak nečakajte na Piatka a skúste vyslať núdzový signál prihláškou do IRPU…. loď IRPU je na obzore 😉 … má vhodne namotivovanú posádku a kormidelníka s dobre nastaveným cieľom, nájsť ďalších.
Až keď nastúpite na loď bude môcť niekto iný vidieť, oceniť to, čo všetko ste urobili aby ste žili, prežili. A možno sa váš doterajší príbeh a ďalšie smerovanie stanú inšpiráciou pre iných a naopak. Dovtedy sa svet o vás nedozvie, aspoň nie taký, čo môže a chce vašu prácu a pozitíva nájsť, nechať rásť a oceniť.
A ešte jeden benefit cestovania loďou IRPU. Užívam si slobodu meniť sa bez termínov, za pevnej opory mojej spolucestujúcej, mentorky 😉
Mirka Kubínová, Gymnázium Jána Papánka, Vazovova, Bratislava
Chceš svoje skúsenosti zmysluplne využiť a pomôcť organizáciám rozvíjajúcim dobré myšlienky? Prečítaj si návod ako sa stať expertným dobrovoľníkom v 4 jednoduchých krokoch.
Hľadáš tú správnu príležitosť pre teba? Dobrovoľnícke projekty môžeš filtrovať podľa zamerania organizácie, tvojej expertízy, dĺžky trvania projektu alebo aj podľa regiónu, v ktorom organizácia pôsobí. Na niektorých projektoch je možné pracovať aj na diaľku, napríklad ak žiješ v zahraničí.
Vyplnenie prihlášky ti zaberie maximálne 15 minút. Napíšeš, ktorý dobrovoľnícky projekt preferuješ, aká je tvoja motivácia zúčastniť sa programu a relevantné skúsenosti. Jediné, čo si treba pripraviť vopred, je životopis v PDF-ku alebo odkaz na tvoj LinkedIn profil.
Ak nás tvoja prihláška zaujme, oslovíme ťa a naplánujeme si online rozhovor, ktorý bude trvať približne 45 minút.
Na našom kick-off podujatí sa stretneš so svojou organizáciou a začnete spolu pracovať na projekte.
Expertné dobrovoľníctvo je výborným spôsobom, ako si svoje odborné skúsenosti vyskúšať aj v prostredí mimo bežného zamestnania. Prinesie vám nový pohľad na vašu prácu, nové výzvy a kontakty. Je to forma osobného rozvoja, ktorá je prospešná pre toho, kto pomáha aj pre toho, kto pomoc potrebuje.
Prihlásiť sa do Programu expertného dobrovoľníctva môžete do 22. marca na stránke https://www.leaf.sk/dobrovolnici/.
Marek Golian (30) – Narodil sa v Banskej Bystrici, vyštudoval učiteľstvo geografie a dejepisu na Fakulte prírodných vied UMB. Od pätnástich rokov sa ako vedúci zúčastňoval na táboroch Detskej misie, kde si zamiloval prácu s deťmi. Desať rokov bol futbalovým rozhodcom v nižších súťažiach, kde sa naučil pracovať pod stresom a zvládať ozaj vypäté situácie :). Všetky skúsenosti teraz zúročuje ako učiteľ v ZŠ Narnia v Banskej Bystrici, kde sa snaží učiť deti nie len dejepis, ale viesť ich aj k hlbším kresťanským hodnotám. Je ženatý, s manželkou Zuzkou majú dve dcérky Noemi a Ninku.
Ako ste sa dostali k IRPU (Individuálny rozvojový program učiteľa)?
V podstate to bolo vďaka tomu, že som na facebookovej stránke Učím rád zaregistroval opis takej zážitkovej hodiny dejepisu, kde sa riešil komunizmus, čo mňa, ako dejepisára chytilo a začal som tú stránku sledovať pravidelne. Jeden z odkazov, ktorý som tam v nejakom momente zaregistroval, bolo práve IRPU a mentoring učiteľov. Okamžite ma to zaujalo, lebo to bolo niečo celkom iné, ako veci, ktoré som doteraz v rámci môjho vzdelávania mal možnosť absolvovať. V zápätí som teda vypísal prihlášku, alebo radšej poviem, fest dlhú prihlášku a čakal.
Vravíte, že ste to vypísali aj napriek tej dĺžke, prečo?
Ako som vravel, bolo to niečo nové, forma práce , ktorú som doteraz nepoznal ani z rozprávania, tak som to chcel skúsiť. A aby som bol úprimný, tá dĺžka prihlášky mala aj pozitíva.
To vážne? Aké?
Jednak, v IRPU je potrebná veľká dávka aktivity a motivácie učiteľa a učiteľ, ktorý nie je motivovaný ani len na vypísanie prihlášky, zrejme nebude dostatočne motivovaný k práci na sebe mimo svojej komfortnej zóny.
Druhou vecou bolo, že ma otázky typu „Zaspomínajte na jeden príjemný a jeden nepríjemný zážitok s vašimi žiakmi“ priviedli k rôznym úvahám o mojom učení a vlastne už v tej chvíli som vďaka tomu učiteľsky rástol.
Ako ste vnímali začiatok programu?
Úprimne?
Jasné!
Chcel som sa na to vykašľať. September je pre učiteľov šialený už aj sám o sebe, nieto ešte do toho ďalšie povinnosti, ktoré so sebou prináša mentoring. Chvíľu som to preberal sám so sebou, no dospel som k úvahe, že by to bola veľmi veľká škoda, keby som takúto príležitosť nevyužil.
A prvé konkrétne kroky?
Nejaké organizačné mailovačky, potom skype s mojou mentorkou Maťkou, následne spoločný „výkop“ programu. Ten sa mi veľmi páčil. Bolo to také prvé stretnutie so živými účastníkmi IRPU a tí ľudia vo mne zanechali fajn dojem. Začiatky programu boli trochu hektické, ale v celkovej hektike septembra sa to tak nejako stratilo.
Ako si vybavujete svoje prvé stretnutie s mentorkou Maťou?
Musím povedať, že som bol pred prvou návštevou mentorky na mojej hodine dosť nervózny, lebo som doteraz nič také nezažil a nemal som ani len tušenia, čo od takej návštevy možno očakávať, ale keď k tomu došlo, stretol som jednu super milú a skúsenú pani v dôchodkovom veku, ktorá mi od prvej chvíle múdro a pokorne pomáhala porozumieť, čo sa to na hodine dialo a prečo.
Tá prvotná obava sa vôbec nenaplnila, zjavne to bolo dané tým, že som netušil, čo od takého mentora možno očakávať.
Ako by ste niekomu ďalšiemu sprostredkovali, čo od takého mentora očakávať?
V mentorovi nezískate k sebe človeka, ktorý by vám vytýkal, čo všetko robíte zle, ale bude vám ukazovať ako inak sa veci dajú robiť. A ak sa rozhodnete, že by ste to tou inou cestou chceli skúsiť, bude vás všemožne podporovať a povzbudzovať, čo mu sily budú stačiť.
Čo bolo také prvé nepríjemné prekvapenie, ktoré ste stretli v IRPU?
Jednoznačne vstupný online prieskum. Pre žiakov ZŠ bol príliš náročný a dlhý a otázky v ňom komplikované. Mnohí z nich, podľa mňa, vôbec netušili, na čo sa ich tam pýtate. Jediné, čo z toho bolo fajn, bola časť, kde písali slovne, čo si na svojom učiteľovi vážia a v čom by u neho uvítali zlepšenie. To mi povedalo veľa a pomohlo mi to v utrasení si, na čom vlastne chcem pracovať.
A na čom ste teda napokon pracovali?
Zameriaval som sa na zážitkové učenie, ktoré som síce skúšal aj pred programom, no mnohé som v tom čase počas toho zážitku robil ja. My sme sa v rámci programu zamerali na prenesenie tej zodpovednosti a aktivity na žiakov, aby išlo skutočne o ich zážitky.
Akým spôsobom ste fungovali v programe?
Mentorka za mnou pravidelne prichádzala do triedy, pričom sme si k rozboru hodiny sadli vždy v zápätí po hodine. Pomenovala veci, ktoré fungovali, aj tie, ktoré nie, ale rozhovor bol vždy príjemný a aj vo chvíľach, keď prešla ku kritike, išlo o veľmi konštruktívnu kritiku s hľadaním ďalších možností.
Zaujímavé bolo, že pri tých negatívnych pozorovaniach nepoužívala pojem, že ide o mínusy, či negatíva, ale vravela: „A teraz moje otázniky“. (Smiech)
Dialo sa aj niečo ďalšie?
Stanovili sme si, čo skúsim do ďalšieho stretnutia, ako a koľkokrát a následne som odchádzal s domácou úlohou, ktorou bolo, zapísať záznam dnešného stretnutia do nášho spoločného online denníka. Tam som spísal, čo sa dialo na hodine, o čom sme sa bavili s mentorkou, aké sú ďalšie kroky a pridal som aj feedback na dnešné stretnutie, aby mentorka vedela, čo má nabudúce spraviť lepšie.
To znie ako dôležitá vec
To hej, ale ja na takéto písačky moc nie som, takže som neraz meškal a Maťka ma do toho musela naháňať. (smiech)
Zaskočilo vás niečo nepríjemne? Alebo inak, udialo sa niečo počas mentoringu, čo by ste chceli vedieť vopred, ešte pred vstupom do programu? Nie, nič také mi nenapadá.
A čo sa v realite najviac líšilo od vašich pôvodných očakávaní?
Asi som čakal, že bude mentorka chodiť oveľa častejšie, povedzme raz týždenne. Ale teraz už rozumiem, že to nie je zmysluplné, lebo ja potrebujem mať dostatok času aj na odskúšanie aktivít, ktoré si vymyslíme na stretnutí s mentorkou.
V čom sa udiala najväčšia zmena vo vašich hodinách?
Decká sú oveľa aktívnejšie, čo podľa mňa vyplýva zo zmeny vnímania toho, ako má vyzerať dobrá hodina. Pred tým mi stačilo, že deká hodina zaujala a ticho počúvali, či pýtali sa. Teraz chcem, aby na veci prichádzali decká samé prostredníctvom rozličných aktivít.
Optikou vašej mentorky Mati, aké tri plusy a aké tri „otázniky“ vnímate v rozvoji učiteľa prostredníctvom IRPU?
Tak plusy sú pozitívna klíma počas rozboru, jasné a konkrétne ciele a osobný rámec rozborov hodín, šité mne na mieru. Otázniky som mal ohľadom primeranosti prieskumného dotazníku, aprobácie Maťky, ktorá nie je dejepisárkou a počtu odmentorovaných hodín, ja by som ich prijal ďaleko viac.
Ten mentoring vyzerá ako celkom zaujímavá forma rozvoja a predsa sa doň nehlásia tisícky učiteľov. Čím to, podľa vás, môže byť spôsobené?
Prvé, čo mi napadá je, že pomerne veľká časť učiteľov na Slovensku ešte možno nie je celkom pripravená na spätnú väzbu. Druhou vecou je obtiažnosť tejto formy rozvoja. Myslím, že sú učitelia veľmi vyťažení učením a prípadnými ďalšími zamestnaniami a chýba im energia a sily na ďalšie takéto aktivity. Do tretice mi napadá – cieľovka, poznám niekoľko prvostupniarok, ktoré by o zapojenie mali záujem, no prihlásiť sa nemohli, keďže je IRPU určené len pre učiteľov druhostupniarov a stredoškolákov.
Do akej miery by mal byť učiteľ mentorom svojich žiakov?
Rovnako, ako mentor, aj učiteľ by nemal byť pre svojich žiakov VODCOM, ale sprieVODCOM. A rovnako, ako mentor, mal by mať v prvom rade záujem o človeka až potom o výkon.
Mentoring je o malých krôčikoch za vytýčeným cieľom. Zažili ste v programe nejaký moment, kedy ste akoby poskočili smerom dopredu?
Stretnutie s ďalšími IRPU učiteľmi vo Zvolene. Jednak bolo pre mňa šokom, že boli fakt zapálení a naštartovaní, ale druhou vecou sú drobné tipy a nápady, ktoré vo Zvolene odzneli počas trénovania skupinovej práce.
Ako by ste v troch heslách definovali, čo pre vás znamená mentoring?
Pomoc, inšpirácia, posun.
Ďakujem za rozhovor.
Zhováral sa: Dávi;D Králik
Po dvanástich rokoch v školstve odrazu cítim, že potrebujem reštart, znovu nakopnúť, nejako ožiť, nové nápady, metódy, inšpirácie…
Objavujem možnosť mať mentora. Parádna vec, páči sa mi tá myšlienka, neváham a idem nadšene do toho.
Gabika Zeliková: Mentorka Janka bola jediný človek za celých 14 rokov praxe, ktorý mi „oficiálne“ povedal: „Robíš to dobre.“
Sloboda a zodpovednosť… Carl Rogers sformuloval svoje slávne myšlienky humanistickej psychológie už v 40. rokoch. Dodnes sú viac ako aktuálne. Školy nevynímajúc.
„Milí ôsmaci, mrzí ma, že som včera hlasne kričal a pri odchode z triedy buchol dvermi. Martin, Tebe som povedal, že som tak zlého žiaka nevidel. Bol som nahnevaný, necítil som sa dobre, a keď som počul ako sa počas môjho výkladu rozprávate, rozhodol som sa kričať a povedať slová, na ktoré nie som hrdý.“
Rozhodla som sa krátko pozdieľať ako som sa nechala inšpirovať videjkom od spoluIRPUtníčky Evky, ktoré hodila do „pľacu“ moja bývalá mentorka Janka. Video trvá len pár minút a je ochutnávkou toho, ako Evka vedie žiakov na základnej škole k samohodnoteniu. Tak som si povedala, že veď polrok je tu a niečo také je superprospešné predsa aj pre stredoškolákov.
Som učiteľka informatiky a tento rok som zapojená v IRPU (koučingovo-mentoringovom programe pre učiteľov). V pondelok som mala ďalšie stretnutie s mojou mentorkou Vierkou a tento raz prišla aj Janka (ďalšia mentorka, ktorá prišla Vierke na supervíziu).
Mala som 7. hodinu s pomerne náročnými ôsmakmi. Z triedy som odchádzala s pocitom, že som robila, čo som mohla, ale 15 minút pred koncom som mala chuť sa proste zobrať a odísť. Mala som pocit, že som dala zo seba naozaj maximum, ale cítila som sa ako „vyfľusnutý rezanec“. Ako skonštatovali Vierka s Jankou – bola to vysoko reaktívna trieda. Popri tom, že ma pochválili, mi naznačili, že by som mala hľadať spôsob, ako si ušetriť trochu energie.
Na druhý deň ráno som vstala s tým, že únava ma vôbec neopustila a neviem, ako dožijem obeda. Tak som si povedala, že si radu vezmem k srdcu a niečo vymyslím.
A podarilo sa – výsledkom je hodina ako stvorená pre učiteľa, ktorý si už nohy ani hlas necíti a aj tak by rád deti niečo naučil!
Že ako vyzerala? 6. hodina; šiestaci; téma práca s textom. Zvládnuť sme mali správne formátovanie odsekov, prácu so zarážkami, zarovnaním a skrytými značkami.
Na začiatku hodiny som stručne vysvetlila deťom nové pojmy. Spýtala som sa, koľkí tomu rozumejú na 100% – pár rúk sa zdvihlo. Vybrala som troch z nich a označila ich za učiteľov. Každému som pridelila skupinku, ktorú má na starosti. Zadala som prácu, ktorú majú zvládnuť s tým, že učitelia robiť nemusia, ale musia zabezpečiť, aby to každý zvládol a rozumel tomu.
Od danej chvíle som všetky otázky detí smerovala k ich učiteľom. Ak učiteľ niečo nevedel, prišiel sa poradiť so mnou – ale uznajte – otázky od troch detí je niečo iné, ako od 15. Párkrát som učiteľom pripomenula, aby veci nerobili za svojich žiakov, ale im len vysvetľovali.
8 minút pred koncom hodiny som zavolala „učiteľov“, aby prišli na „poradu do zborovne“. Dala som im inštrukcie, že do 3 minút musia mať všetci v ich skupinách uložené práce. V živote som deti nevidela tak rýchlo ukladať práce.
5 minút pred koncom som vzala učiteľov dopredu a deti ich mali zhodnotiť – musím povedať, že ich naozaj vychválili, potom učitelia zhodnotili deti – tiež ich pochválili. Ani som sa moc nedivila, všetci naozaj krásne pracovali. Nabudúce som sľúbila, že budú učiteľmi zasa iní žiaci.
Z hodiny som šla spokojná, decká nadšené. Celú hodinu krásne pracovali. A taký bonus navyše. Stále mám problém s menami detí, učím ich cca 150 týždenne. Tento týždeň som o 3 mená lepšia – Aďka, Peťo, Kubo.
Tak či už budete najbližšie unavení alebo ani nie, skúste kúsok toho svojho batôžku hodiť na deti. Možno budete prekvapení, že nebudú na konci hodiny vedieť o nič menej, ako keby ste celú hodinu odučili vy.
Ďakujem Vierka a Janka! 🙂
Eva Uličná, Evanjelická spojená škola Martin
Kým bola Eva pred IRPU?
Eva bývala nadšenou dejepisárkou, ktorá celou svojou dušou túžila odovzdávať svojim žiakom všetko, čo vie a čo je jej srdcu blízke a verte, že toho z histórie vedela skutočne veľa. Myslím, že aj ujo Google by mal čo robiť, aby jej stačil sekundovať. Na hodiny prinášala známe i neznáme fakty a veľa veľa toho žiakom porozprávala.
Rozprávala zaujímavo a dokázala žiakov zaujať, no tí ostávali na jej hodinách príliš často potichu. A to ticho každým dňom zväčšovalo vzdialenosť medzi Evou a nimi. V istej chvíli pocítila, že si s deťmi akosi prestávajú rozumieť, no akokoľvek to chcela zmeniť, nevedela, ako.
Genius hours (geniálne hodiny) spočívajú v tom, že každý študent sa na danej hodine venuje tomu, čo uzná za dôležité v jeho napredovaní. Mal by si stanoviť cieľ, postupne sa k nemu prepracovať bádaním, hľadaním, precvičovaním a skúšaním a po určitom čase, napr. po mesiaci, sa o svoje výsledky a úspech podeliť so spolužiakmi. Učiteľ je len ako pozorovateľ, pomáhač, usmerňovač. Geniálne, však?