Ing. Paula Šilhárová (36) – narodila sa v Spišskej Novej Vsi a ostala srdcom zanietená „východniarka“ očarená krásou prírody v tomto kraji. Po absolvovaní štúdia manažmentu na Ekonomickej univerzite v Bratislave sa jej profesiou stalo učiteľstvo na Obchodnej akadémii v Hlohovci. Náhoda? Osud?

Spomeniete si na prvé stretnutie s mentoring programom IRPU (Individuálny rozvojový program učiteľa)?

Kolegyňa o ňom počula v relácii Slovenského rozhlasu  a nadšene nás v škole nahovárala, aby sme sa prihlásili.

 

Čo vy na to?

Popravde, bola som trochu rozpoltená.  Na jednej strane sa mi to zdalo super, že by som si riešila veci priamo vo svojej triede, so svojimi žiakmi, žiadne teoretické koncepty, čo by bolo, keby bolo, ale na strane druhej tu bola veľká obava. Predsa len, toto bolo niečo nové. Netušila som, či mi bude vyhovovať, mať niekoho cudzieho v triede a hlavne, či naplní moje očakávania. Možno aj preto som sa nerozhodla hneď, ale trvalo to dosť dlho.

 

Napokon ste sa zapojili. Ako spätne hodnotíte toto rozhodnutie?

Ak sa pýtate, či sa naplnili moje očakávania, tak do bodky. Dokonca si trúfam povedať, že realita ešte aj prevýšila moje očakávania.

 

Spomínali ste, že kolegyňa to v tom čase prezentovala viacerým. Aké boli reakcie ďalších učiteľov, ktorým o tom hovorila?

Musím povedať, že naše vedenie okamžite zaujalo silno podporujúci postoj a tým pádom sa toho učitelia nezľakli a viacerí prejavili záujem.

 

A čo študenti, ako to vnímali oni?

Tí to nejako prehnane neriešili.

 

No dobre, ale veď počas programu ste predsa mali občas so sebou cudzieho človeka v triede. To si predsa študenti museli všimnúť. 

Na začiatku sa im moja mentorka Janka predstavila, povedali sme im pár slov, prečo tam je a študenti to prijali ako fakt. Skrátka, aj ja, ako učiteľka potrebujem nejakého učiteľa, aby som mohla ďalej rásť. Niekoho, kto mi pomôže profesijne rásť. A keď tak nad tým teraz spätne rozmýšľam, prítomnosť Janky v triede nespôsobila žiadnu zmenu v správaní študentov, ani pozitívnu, ani negatívnu, ona medzi nich skrátka zapadla.

 

Akú najsilnejšiu spomienku máte z tých ôsmich mesiacov?

V istom momente som riešila náročnú situáciu s jednou žiačkou a Janka mi dala celkom inú perspektívu na celú tú záležitosť. To bolo naozaj prelomové. A ešte silnejšie bolo, keď sa to v podobnom duchu, ako naznačila Janka, napokon celé vyriešilo.

Čo by ste o mentoringu povedali iným učiteľom vy?

Asi by som začala tým, kto je mentor.

 

A kto je mentor?

Priateľ, ktorý vás sprevádza a vedie, občas poradí, častejšie počúva, občas nasmeruje, ale má posvätnú úctu pre vašu vlastnú cestu.

 

Ako ste vnímali návštevu mentorky Janky úplne prvýkrát?

Pred prvou návštevou hodiny to bol stres, ale veľmi rýchlo to zmizlo a už počas hodiny som sa celkom uvoľnila. V závere som už ani nevnímala, že je tam niekto ďalší.

 

Aký ste mali s Jankou vzťah?

Veľmi mi sedela ľudsky, spätne si nedokážem predstaviť, nikoho lepšieho. Neradila mi veľa ani málo, ale presne toľko, koľko som v danom momente potrebovala.

 

Čo je na mentoringu odpudivé a môže učiteľov odrádzať od prihlásenia? 

Ako prosím?

 

Dobre, tak inak.  Ako predísť tomu, že by učitelia kupovali zajaca vo vreci, keď sa rozhodujú, či ísť do mentoringu, alebo nie?

Asi by nemali očakávať hotové riešenia, tie totiž mentor dáva len výnimočne. Skôr sa treba pripraviť na more otázok, niekedy aj nepríjemných, ktorými vás mentor vedie k nájdeniu vášho vlastného riešenia.

 

Nerozčuľovalo vás, že vás často trápila otázkami, namiesto toho, aby vám na každom stretnutí rovno dala finálne riešenia ?

Rozčuľovalo, ale kdesi vo vnútri som cítila, že je správne, ak hľadám vlastné riešenie.

 

Čo vás počas tých ôsmich mesiacov najviac prekvapilo?

Vlastne nešlo o mentoring ako taký. Veľmi príjemne ma prekvapili stretnutia s ďalšími zapojenými učiteľmi z programu. To bol skvelý pocit, stretnúť ďalších nadšencov, ktorí ešte stále chcú učiť a chcú to robiť najlepšie, ako sa len v tých biednych nie práve ideálnych podmienkach, ktoré nám systém umožňuje poskytuje, dá.

 

Čo ste vlastne riešili v rámci programu?

Snažila som sa zlenivieť.

 

Čo prosím?

Na začiatku programu som bola centrom hodiny a najaktívnejším členom triedy ja. To sme začali postupne meniť. Snažila som sa podeliť o zodpovednosť za hodinu so svojimi študentmi, prenechať im značnú časť aktivít, dať im slobodu.

 

Čo to vyžadovalo od vás?

Trpezlivosť. Ono, toto, rovnako ako akákoľvek veľká zmena, sa nedá spraviť za deň ani za dva.

 

Ako na tieto zmeny reagovali vaši študenti?

Väčšinou pozitívne, dokonca aj verbalizovali, že sa im to takto páči viac. Myslím, že najviac ocenili také to „spolu-vlastníctvo“ hodiny a že možnosť spolurozhodovať o hodine nebola len formalita, ale dávala im reálnu šancu meniť dianie v triede.

 

Vravíte väčšinou pozitívne, ako tomu mám rozumieť?

Jednoducho. Občas, keď boli hodiny nastavené na väčšiu aktivitu študentov, objavili sa v začiatkoch programu chronickí frfľoši, ale to je celkom prirodzené, keďže aj študenti si museli zvyknúť na nové nastavenie ich mysle, nové očakávania a stotožniť sa s novými nečakanými výzvami danej hodiny. S postupom času bolo ponosov menej a menej.

 

Ako sa taká učiteľská lenivosť prejavuje v praxi?

Ono, je to len taká polovičná lenivosť. Lebo ja som bola lenivá iba počas hodiny, no v rámci domácej prípravy som musela nachystať materiály i zadania na skupinovú prácu na hodine.

 

Ale ak na hodine pracujú žiaci samostatne, čo tam potom robí učiteľ? Načo je tam?

Učiteľ je potom už len sprievodcom, ktorý si všíma, čo sa deje a pomáha študentom reflektovať, v čom sú dobrí a na čom by mali ešte pracovať.

 

O čo konkrétne môže ísť? Čo konkrétne si môže všimnúť?

Ako spolupracujú, ako dokážu vytvárať skupiny, akí dokážu byť spoľahliví, ako efektívne komunikujú, či vedia zhodnotiť svoju prácu, alebo či dokážu zistiť, ako by to vedeli urobiť lepšie.

 

Čo bolo v programe najnáročnejšie?

Čas. Nové veci vždy vyžadujú viac času, ako tie zabehnuté. Najmä prípravy mi v začiatkoch zaberali omnoho viac času, ako tomu bolo pred tým.

 

Ale, ak to vyžaduje toľko času, je táto zmena pre učiteľa, ktorý je permanentne pod časovým stresom, dlhodobo udržateľná?

Myslím, že áno. Totiž, človek sa aj v tomto dokáže tak nejako zorientovať  a zdokonaliť a zistila som, že s odstupom času mi aj tie prípravy zaberajú omnoho menej času. Dnes už sa dĺžka príprav výrazne skrátila. Už viem, ako chcem hodiny „nastaviť“ a prenášam čo najviac aktivity a zodpovednosti na samotných študentov.

 

Čo je riziko , ak sa niektorý učiteľ rozhodne zlenivieť?

Hrozí, že počiatočné ťažkosti s novou dynamikou učiteľa a študentov odradia skôr, než pocítia prvé výsledky a úspechy nového systému. Na druhej strane, keď sa dostanete do krízy, lebo vám niečo v tej triede nefunguje, je to veľká príležitosť na budovanie pravdivého a otvoreného vzťahu.

 

Čo je, naopak, najväčším benefitom, ktorý ste v „lenivom“ učiteľovi objavili? 

Aktívni študenti.

V čom je najväčší rozdiel v dynamike triedy, ak si porovnáte stav pred programom a po ňom?

Predtým som v triede bývala ja, ako učiteľka a moji študenti, ako učiaci sa. Dva rozdelené štáty. Dnes sme jedna „posádka“ na lodi brázdiacej búrlivé vody poznania.

 

Súčasťou rozvoja učiteľa v IRPU je pravidelná spätná väzba od študentov. Ako ste sa vysporiadali s touto kritikou študentov? 

Pre mňa to bola super informácia, lebo som si odrazu uvedomila, že veci nemusia byť vždy tak, ako ich vidí učiteľ. A paradoxne, študenti ma občas hodnotili o dosť pozitívnejšie, ako som sa videla ja sama.

 

Riešili ste spätnú väzbu (feedback) od študentov  už pred programom?

Ani veľmi nie, ale od skončenia programu o to viac. Je to skvelý nástroj, ktorý mi pomáha rásť aj po skončení programu. Je skvelé ak študenti majú možnosť prejaviť svoj názor na to, ako by to mohlo celé  čo najlepšie fungovať.

 

Čo by ste zmenili v rámci vášho pôsobenia v programe, ak by ste sa vrátili v čase?

Zrejme by som si hneď od začiatku začala stanovovať  čo najjasnejšie a najkonkrétnejšie malé ciele, ktorých napĺňanie by som dôsledne priebežne kontrolovala.

 

Ak by ste sa stali koordinátorom programu IRPU, ako by ste program obmenili?

Asi by som to trochu natiahla. Zdalo sa mi, že na také veľké zmeny, je osem mesiacov žalostne málo.

 

Čo som sa mal opýtať a neopýtal som sa, aby sme presvedčili ďalších učiteľov, aby sa zapojili?

Myslím, že všetko podstatné už odznelo. Teraz už je to len na kolegoch a ich rozhodnutí, či im stojí za to, ešte na sebe pracovať aj s možným rizikom, že bude potrebné tak trochu vystúpiť zo zóny komfortu…

 

Ďakujeme za rozhovor.

 


Momentálne je Paula zanietenou učiteľkou odborných ekonomických predmetov a hrdou absolventkou mentoringového Individuálneho Rozvojového Programu Učiteľa (IRPU) neziskovej organizácie LEAF.

Má za sebou úžasnú skúsenosť v podobe úspechu v súťaži Euroscola,  v rámci ktorej mala so študentmi možnosť absolvovať pracovný deň Euroscola v Európskom parlamente v Štrasburgu. Spolu so svojimi študentmi pracuje na rôznych eTwinningových projektoch medzinárodného partnerstva škôl. Na škole organizuje podujatia týkajúce sa finančnej gramotnosti. 

Mimo školy jej voľný čas úspešne vypĺňajú dve dcéry – 9 a 6 rokov. Jej veľkou záľubou je čítanie kvalitnej literatúry a dobrej poézie. Energiou ju nabíjajú všetci pozitívne a konštruktívne naladení ľudia.

Ak vás Paulin príbeh zaujal a radi by ste tiež okúsili, aké to je, mať na čas vlastného mentora, neváhajte a prihláste sa. Prihlasovanie do ďalšieho ročníka je práve otvorené!