Po dvanástich rokoch v školstve odrazu cítim, že potrebujem reštart, znovu nakopnúť, nejako ožiť, nové nápady, metódy, inšpirácie…
Objavujem možnosť mať mentora. Parádna vec, páči sa mi tá myšlienka, neváham a idem nadšene do toho.
Teda až do chvíle, keď zistím, že vlastne musím všetko robiť sama a tiež, že to je fest drina. Prvotný šok opadá a postupne si zvykám, že robím ja, mentorka ma „LEN“ sprevádza.
Mentorka je super, špica, paráda baba, osobnostne si sadneme tak, že to už viac ani nejde. Pracujeme na ťažkej triede, teda ja pracujem, ona ma sprevádza, veľa sa pýta, ja hľadám odpovede, vlastné, ktoré budú fungovať mne.
Učím sa pomenovať, keď mi niečo prekáža, učím sa nechať priestor deckám, učím sa, že všetko, čo môže spraviť žiak, nesmie robiť učiteľ, učím sa frontálne učenie nahradiť skupinovou prácou, učím sa dávať i prijímať feedback, učím sa reflektovať hodiny, učím sa úcte a pokore, učím sa prenechať žiakom zodpovednosť za proces i výsledok hodiny, učím sa klásť správne otázky, učím sa skutočne načúvať odpovediam na ne, učím sa upriamiť pozornosť na to, čo funguje, učím sa v triede skutočne žiť…
Decká nepriniesli projekt. „Čo mám teraz spraviť?“ pýtam sa. „Len sa na nás nehnevajte,“ odpovedajú a ja sa učím nehnevať, ak niekto zlyhá, lebo chyba je súčasne príležitosťou rásť a zlepšovať sa.
Program končí. Pri učení máme omnoho väčšiu pohodu (ja aj žiaci), vieme, prečo robíme to či ono, občas sme v triede šťastní, inokedy smutní, ale vždy pravdiví…
Lucia Bokesová, Gym. Jána Papánka v Bratislave