Marek Golian (30) – Narodil sa v Banskej Bystrici, vyštudoval učiteľstvo geografie a dejepisu na Fakulte prírodných vied UMB. Od pätnástich rokov sa ako vedúci zúčastňoval na táboroch Detskej misie, kde si zamiloval prácu s deťmi. Desať rokov bol futbalovým rozhodcom v nižších súťažiach, kde sa naučil pracovať pod stresom a zvládať ozaj vypäté situácie :). Všetky skúsenosti teraz zúročuje ako učiteľ v ZŠ Narnia v Banskej Bystrici, kde sa snaží učiť deti nie len dejepis, ale viesť ich aj k hlbším kresťanským hodnotám. Je ženatý, s manželkou Zuzkou majú dve dcérky Noemi a Ninku.

Ako ste sa dostali k IRPU (Individuálny rozvojový program učiteľa)?

V podstate to bolo vďaka tomu, že som na facebookovej stránke Učím rád zaregistroval opis takej zážitkovej hodiny dejepisu, kde sa riešil komunizmus, čo mňa, ako dejepisára chytilo a začal som tú stránku sledovať pravidelne. Jeden z odkazov, ktorý som tam v nejakom momente zaregistroval, bolo práve IRPU a mentoring učiteľov. Okamžite ma to zaujalo, lebo to bolo niečo celkom iné, ako veci, ktoré som doteraz v rámci môjho vzdelávania mal možnosť absolvovať. V zápätí som teda vypísal prihlášku, alebo radšej poviem, fest dlhú prihlášku a čakal.

Vravíte, že ste to vypísali aj napriek tej dĺžke, prečo?

Ako som vravel, bolo to niečo nové, forma práce , ktorú som doteraz nepoznal ani z rozprávania, tak som to chcel skúsiť. A aby som bol úprimný, tá dĺžka prihlášky mala aj pozitíva.

To vážne? Aké?

Jednak, v IRPU je potrebná veľká dávka aktivity a motivácie učiteľa a učiteľ, ktorý nie je motivovaný ani len na vypísanie prihlášky, zrejme nebude dostatočne motivovaný k práci na sebe mimo svojej komfortnej zóny.

Druhou vecou bolo, že ma otázky typu „Zaspomínajte na jeden príjemný a jeden nepríjemný zážitok s vašimi žiakmi“ priviedli k rôznym úvahám o mojom učení a vlastne už v tej chvíli som vďaka tomu učiteľsky rástol.

Ako ste vnímali začiatok programu?

Úprimne?

Jasné!

Chcel som sa na to vykašľať. September je pre učiteľov šialený už aj sám o sebe, nieto ešte do toho ďalšie povinnosti, ktoré so sebou prináša mentoring. Chvíľu som to preberal sám so sebou, no dospel som k úvahe, že by to bola veľmi veľká škoda, keby som takúto príležitosť nevyužil.

A prvé konkrétne kroky?

Nejaké organizačné mailovačky, potom skype s mojou mentorkou Maťkou, následne spoločný „výkop“ programu. Ten sa mi veľmi páčil. Bolo to také prvé stretnutie so živými účastníkmi IRPU a tí ľudia vo mne zanechali fajn dojem. Začiatky programu boli trochu hektické, ale v celkovej hektike septembra sa to tak nejako stratilo.

Ako si vybavujete svoje prvé stretnutie s mentorkou Maťou?

Musím povedať, že som bol pred prvou návštevou mentorky na mojej hodine dosť nervózny, lebo som doteraz nič také nezažil a nemal som ani len tušenia, čo od takej návštevy možno očakávať, ale keď k tomu došlo, stretol som jednu super milú a skúsenú pani v dôchodkovom veku, ktorá mi od prvej chvíle múdro a pokorne pomáhala porozumieť, čo sa to na hodine dialo a prečo.

Tá prvotná obava sa vôbec nenaplnila, zjavne to bolo dané tým, že som netušil, čo od takého mentora možno očakávať.

Ako by ste niekomu ďalšiemu sprostredkovali, čo od takého mentora očakávať?

V mentorovi nezískate k sebe človeka, ktorý by vám vytýkal, čo všetko robíte zle, ale bude vám ukazovať ako inak sa veci dajú robiť. A ak sa rozhodnete, že by ste to tou inou cestou chceli skúsiť, bude vás všemožne podporovať a povzbudzovať, čo mu sily budú stačiť.

Čo bolo také prvé nepríjemné prekvapenie, ktoré ste stretli v IRPU?

Jednoznačne vstupný online prieskum. Pre žiakov ZŠ bol príliš náročný a dlhý a otázky v ňom komplikované. Mnohí z nich, podľa mňa, vôbec netušili, na čo sa ich tam pýtate. Jediné, čo z toho bolo fajn, bola časť, kde písali slovne, čo si na svojom učiteľovi vážia a v čom by u neho uvítali zlepšenie. To mi povedalo veľa a pomohlo mi to v utrasení si, na čom vlastne chcem pracovať.

A na čom ste teda napokon pracovali?

Zameriaval som sa na zážitkové učenie, ktoré som síce skúšal aj pred programom, no mnohé som v tom čase počas toho zážitku robil ja. My sme sa v rámci programu zamerali na prenesenie tej zodpovednosti a aktivity na žiakov, aby išlo skutočne o ich zážitky.

 

Akým spôsobom ste fungovali v programe?

Mentorka za mnou pravidelne prichádzala do triedy, pričom sme si k rozboru hodiny sadli vždy v zápätí po hodine. Pomenovala veci, ktoré fungovali, aj tie, ktoré nie, ale rozhovor bol vždy príjemný a aj vo chvíľach, keď prešla ku kritike, išlo o veľmi konštruktívnu kritiku s hľadaním ďalších možností.

Zaujímavé bolo, že pri tých negatívnych pozorovaniach nepoužívala pojem, že ide o mínusy, či negatíva, ale vravela: „A teraz moje otázniky“. (Smiech)

Dialo sa aj niečo ďalšie?

Stanovili sme si, čo skúsim do ďalšieho stretnutia, ako a koľkokrát a následne som odchádzal s domácou úlohou, ktorou bolo, zapísať záznam dnešného stretnutia do nášho spoločného online denníka. Tam som spísal, čo sa dialo na hodine, o čom sme sa bavili s mentorkou, aké sú ďalšie kroky a pridal som aj feedback na dnešné stretnutie, aby mentorka vedela, čo má nabudúce spraviť lepšie.

To znie ako dôležitá vec

To hej, ale ja na takéto písačky moc nie som, takže som neraz meškal a Maťka ma do toho musela naháňať. (smiech)

Zaskočilo vás niečo nepríjemne? Alebo inak, udialo sa niečo počas mentoringu, čo by ste chceli vedieť vopred, ešte pred vstupom do programu? Nie, nič také mi nenapadá.

 

A čo sa v realite najviac líšilo od vašich pôvodných očakávaní?

Asi som čakal, že bude mentorka chodiť oveľa častejšie, povedzme raz týždenne. Ale teraz už rozumiem, že to nie je zmysluplné, lebo ja potrebujem mať dostatok času aj na odskúšanie aktivít, ktoré si vymyslíme na stretnutí s mentorkou.

V čom sa udiala najväčšia zmena vo vašich hodinách?

Decká sú oveľa aktívnejšie, čo podľa mňa vyplýva zo zmeny vnímania toho, ako má vyzerať dobrá hodina. Pred tým mi stačilo, že deká hodina zaujala a ticho počúvali, či pýtali sa. Teraz chcem, aby na veci prichádzali decká samé prostredníctvom rozličných aktivít.

Optikou vašej mentorky Mati, aké tri plusy a aké tri „otázniky“ vnímate v rozvoji učiteľa prostredníctvom IRPU?

Tak plusy sú pozitívna klíma počas rozboru, jasné a konkrétne ciele a osobný rámec rozborov hodín, šité mne na mieru. Otázniky som mal ohľadom primeranosti prieskumného dotazníku, aprobácie Maťky, ktorá nie je dejepisárkou a počtu odmentorovaných hodín, ja by som ich prijal ďaleko viac.

Ten mentoring vyzerá ako celkom zaujímavá forma rozvoja a predsa sa doň nehlásia tisícky učiteľov. Čím to, podľa vás, môže byť spôsobené?

Prvé, čo mi napadá je, že pomerne veľká časť učiteľov na Slovensku ešte možno nie je celkom pripravená na spätnú väzbu. Druhou vecou je obtiažnosť tejto formy rozvoja. Myslím, že sú učitelia veľmi vyťažení učením a prípadnými ďalšími zamestnaniami a chýba im energia a sily na ďalšie takéto aktivity. Do tretice mi napadá – cieľovka, poznám niekoľko prvostupniarok, ktoré by o zapojenie mali záujem, no prihlásiť sa nemohli, keďže je IRPU určené len pre učiteľov druhostupniarov a stredoškolákov.

Do akej miery by mal byť učiteľ mentorom svojich žiakov?

Rovnako, ako mentor, aj učiteľ by nemal byť pre svojich žiakov VODCOM, ale sprieVODCOM. A rovnako, ako mentor, mal by mať v prvom rade záujem o človeka až potom o výkon.

Mentoring je o malých krôčikoch za vytýčeným cieľom. Zažili ste v programe nejaký moment, kedy ste akoby poskočili smerom dopredu?

Stretnutie s ďalšími IRPU učiteľmi vo Zvolene. Jednak bolo pre mňa šokom, že boli fakt zapálení a naštartovaní, ale druhou vecou sú drobné tipy a nápady, ktoré vo Zvolene odzneli počas trénovania skupinovej práce.

Ako by ste v troch heslách definovali, čo pre vás znamená mentoring?

Pomoc, inšpirácia, posun.

Ďakujem za rozhovor.

Zhováral sa: Dávi;D Králik