NIKA KLIMOVÁ.

Keď som sa prihlásila do IRPU, študovala som posledný rok učiteľstvo informatiky a anglického jazyka na Univerzite Mateja Bela a zároveň druhý rok učila na Základnej škole Jána Bakossa v Banskej Bystrici. Pri čítaní o mentoringu mi napadlo, že je to niečo podobné ako moja pedagogická prax, ale na mojich vlastných hodinách s mojimi žiakmi. Tak prečo to neskúsiť? Aspoň si rozšírim obzory.

Ja (vľavo) a Peťa Psotová, tiež účastníčka IRPU

Moja mentorka

Keď som dostala ako mentorku Maťku Chalachánovú, potešila som sa, pretože mala kvalifikáciu na predmet, ktorý učím – informatiku. Navyše vytvára elektronické učebnice na informatiku, učili sme sa o nej aj na didaktike informatiky! Čo viac si môže študent učiteľstva priať?

Po krátkom osobnom predstavení som sa dozvedela, že Maťka bola riaditeľkou základnej školy a zároveň inšpektorkou. Na mojich vlastných hodinách, kam mala chodiť Maťka, som si pri predstave, že mi tam bude chodiť bývalá inšpektorka a riaditeľka, vravela v mysli: „Nika, bolo ti to treba?“ Maťka bola našťastie iná než moje predstavy o inšpektoroch.

Dohodli sme sa, že začneme u mojich piatakov, ktorých som už rok predtým učila a veľmi si ich obľúbila. Maťka mi povedala, že žiakov musím najskôr pripraviť na to, že nebudeme na hodinách sami, ale bude tam aj ona. Páčil sa mi takýto prístup, že to nebolo len o oznámení žiakom, že budeme mať na hodine mentorku, ale o dohode, že chcem byť lepšou učiteľkou a  mentorka mi v tom pomôže – a tak mi ju žiaci dovolili 😊

Na začiatku bola spätná väzba

Keď som videla otázky v dotazníku, uvedomila som si, že väčšinu otázok som sa svojich žiakov nikdy nepýtala. Výsledkov som sa nevedela dočkať, ale zároveň som sa bála, hoci túto triedu som vyslovene zbožňovala.

Keď som zbadala výsledky, zistila som, čo všetko si moji žiaci všímajú a ja som o tom nevedela. Výsledky som si nasledujúce 2 týždne čítala asi každý deň – vždy mi pozdvihli náladu. Najkrajšie však bolo, keď žiak doplnil Chcel by som, aby tento učiteľ… dokončil výšku. V tom čase som písala diplomovú prácu. Myslím, že každému učiteľovi záleží na svojich žiakoch, u nás to bolo dokonca aj opačne – mojim žiakom záležalo na mne a ich empatia ma úplne dostala.

Vždy sme sa s mentorkou o každej hodine porozprávali.

Väčšinou náš rozhovor o 1 vyučovacej hodine trval dvakrát dlhšie než samotné vyučovanie – teda 45 min vyučovania a 90 min diskusia s mentorkou. Čo som obdivovala, bolo jej kladenie otázok. Nepovedala, čo robím dobre alebo zle, ale kládla otázky dovtedy, kým som na to neprišla ja sama. Aha! momentov sme mali habadej! A ako som ja objavovala na diskusii svoju učiteľskú prácu, chcela som, aby aj žiaci objavovali. Za to sme si spoločne stanovili 2 veľké ciele – dávať deťom viac priestoru na objavovanie a pracovať so spätnou väzbou. Tá bola na začiatku na škále 0 – hodina sa končila „tradične“ – bez feedbacku.

Pravidlá.

Jednou z najdôležitejších vecí na začiatku bolo stanoviť si pravidlá. Také, aby na to žiaci v diskusii prišli sami. S mentorkou sme sa dopredu dohodli, ako by mohli vyzerať.

Neverila som, že dokážem diskusiu viesť tak, že sami prídu na pravidlá, ktoré som mala spísané na malom ťaháčiku a budú si myslieť, že je to ich nápad.

A oni prišli, na moje prekvapenie, na všetky pravidlá! Tie sme nalepili na stenu a všetci sme sa k nim oficiálne podpísali, že s nimi súhlasíme a budeme ich spoločne dodržiavať. Keď niekto porušil pravidlá, stačilo ukázať na stenu a povedať: „Pravidlo č. 3!“

Fungovalo to.

Takýmto štýlom fungovala aj tzv. výchova ignoráciou. Mentorka Maťka povedala, že ona má rada, keď učiteľ chodí po triede, ale ja priam „lietam“ medzi deťmi. A to nie je dobre. Bola nasadená nová stratégia – keď budú deti dávať pozor pri zadaní na začiatku a budú vedieť, že ako trieda majú obmedzený počet otázok na učiteľku, budú viac sústredení a nebudú sa ma pýtať tie isté veci stokrát. Aj vyvolávanie fungovalo na základe pravidiel. Chodila som len k tým deťom, ktoré sa hlásili. Keď vykrikovali, obišla som ich a nezastavila. Ľahko sa to hovorí, o to ťažšie koná, najmä keď vidíte, že na tom počítači je banálne ľahko a rýchlo riešiteľná chyba, ale váš žiak sa predsa neprihlásil, ale vykríkol, a teda sa musím tváriť, že ho nevidím, nepočujem a obísť ho!

Jedným z mojich hlavných cieľov bola spätná väzba.

Keď sa spýtate žiakov, či sa im hodina páčila, takmer isto vám povedia áno, lebo buď je učiteľ autorita a boja sa ho, alebo ho majú radi a nechcú ho zarmútiť. Spätná väzba by ale mne ako učiteľke mala niečo dať a niečomu by som sa mala priučiť, však? A tak som menila otázky: Čo ste sa dnes naučili? Čo sa vám najmenej páčilo? Čo by sme mohli vylepšiť? Dôležité je ale aj to, aby učiteľ dal spätnú väzbu svojim žiakom.

Moja mentorka Maťka

Aj stretnutia s mentorkou Maťkou mali svoje pravidlá.

Najprv som hovorila plusy a mínusy mojej hodiny, potom ich hovorila ona. Viedli sme si mentodenník, kde sme videli naše pokroky a smer, ktorým sa uberáme. Zaviedli sme si smartciele, na ktorých som pracovala sama nasledujúce 3 týždne, kým prišla Maťka zase ku mne na hodinu. Následne po stretnutí som dávala spätnú väzbu ja Maťke, nakoľko bolo stretnutie pre mňa prínosné.

Maťka ma naučila viac, než som očakávala na začiatku. Keď som mala v triede nejaké problémy, veľa ľudí mi hovorilo, že to je tým, že som mladá a nemám skúsenosti. Maťka mala na to iný názor. Používať vek ako ospravedlnenie je síce super krycí manéver, ale problémy nerieši. Mať rešpekt môže mať aj mladý učiteľ, dokonca vek nemá súvis s rešpektom (to ma naučila ona!).

Mentorka ma naučila rozložiť si prácu a dávať deťom priestor na to, aby sa učili aj praktické veci.

Počítače.

V tom školskom roku sme začínali na starých počítačoch, na ktorých sme nedokázali odučiť napr. prácu s videom. Pred Vianocami naše vedenie školy povedalo, že ideme nakupovať nové počítače. Brala som to ako úžasnú príležitosť pre deti, aby sa podieľali na niečom praktickom. Najskôr to začalo vizuálnou stránkou – do akých farieb ideme ladiť naše počítačové skrinky? Čierna, čierno-modrá, čierno-červená. Zapojili sme takmer celý druhý stupeň a deti si odhlasovali čierno-modrú. Do toho sme zladili myšky a klávesnicu. Keď sa počítače skladali, povedala som deťom, aby prišli na krúžok a tam pár počítačov poskladáme. Chlapci prišli, 2 počítače poskladali spolu so správcom.

 V tom týždni išli siedmaci na lyžiarsky výcvik, ale niektorí zostali v škole, to sme využili, spoločne poupratovali učebňu a vymenili počítače, deti vybaľovali a skladali nové monitory, zapájali káble a internet – každému by som priala vidieť, ako deti vybaľujú 17 nových širokouhlých monitorov a hovoria: „Také chcem aj domov!“

Pri tretiakoch som si najskôr myslela, že sú maličkí a nenájdem im žiadnu aktivitu – nakoniec som im počas vyučovania povedala, že dostanú prekvapenie.

Každý dostal veľkú a malú krabicu, v ktorých bola klávesnica a myš. Ukázala som im, kde sa zapoja tieto káble do počítača a mali to skúsiť sami. Žiakom to šlo a dokonca bez toho, aby som im niečo povedala, začali si vzájomne pomáhať. Potom sme zapli počítače a otestovali, či nám všetko funguje – a fungovalo to! Keby ste počuli ten výskot detí, ako sa tešili! To sme ale neskončili. Následne sme ešte odpad z myší a klávesníc roztriedili na kartón, papier a plast. Takýto pohľad na deľbu práce ma naučila Maťka, teda IRPU 😊

Triedime odpad

Na konci mentoringu sme dávali žiakom vypĺňať ďalšiu spätnú väzbu. Deti tvrdili, že vidia pokroky a zároveň, že sa im viac venujem a je so mnou lepšia zábava.

Aby som nezabudla, „výšku“ som úspešne dokončila, moja mentorka na mňa ale ani po IRPU nezabudla – po promóciách som od nej dostala vlastnoručne vyrobené CD blahoželanie 😊

Dozvedela som sa, že Maťa si dáva pauzu v IRPU a rada by pracovala v nejakej škole na pár hodín. A práve my sme potrebovali tých pár hodín informatiky vyplniť!

Od septembra 2018 sa stala Maťka mojou kolegyňou. Následne aj oficiálne mojou uvádzajúcou učiteľkou.

Tam ale príbeh nekončí. Teraz v januári prijala dokonca rolu zástupkyne školy. A tak mám svoju mentorku vždy nablízku 😊

Nika Klimová