Kým bola Eva pred IRPU?
Eva bývala nadšenou dejepisárkou, ktorá celou svojou dušou túžila odovzdávať svojim žiakom všetko, čo vie a čo je jej srdcu blízke a verte, že toho z histórie vedela skutočne veľa. Myslím, že aj ujo Google by mal čo robiť, aby jej stačil sekundovať. Na hodiny prinášala známe i neznáme fakty a veľa veľa toho žiakom porozprávala.
Rozprávala zaujímavo a dokázala žiakov zaujať, no tí ostávali na jej hodinách príliš často potichu. A to ticho každým dňom zväčšovalo vzdialenosť medzi Evou a nimi. V istej chvíli pocítila, že si s deťmi akosi prestávajú rozumieť, no akokoľvek to chcela zmeniť, nevedela, ako.
Kým bola Eva počas IRPU?
A práve v tejto neistote, objavila Eva IRPU (Individuálny rozvojový program učiteľa), alebo možno IRPU objavilo Evu. Nech už tomu bolo akokoľkovek, isté je, že Eva začala spolu so svojim mentorom hľadať cestu späť ku svojim žiakom a od základu meniť veci vo svojom učení.
Navonok. Menila formy práce, z frontálneho prednášania sa prehupsla do skupinovej práce, menila aj techniky, z prednášania si to namierila k diskusii a argumentácii, zmenila rolu študentov, z pasívnych zapisovateľov diktovaného na aktívnych prispievateľov a spolutvorcov hodiny. To, čo robila predtým len sporadicky a intuitívne, teraz nadobudlo jasnú formu, v ktorej ju mentor stále viac uisťoval.
Vo vnútri. Začala opúšťať svoje dlhoročné presvedčenie, že jej úlohou je do študentov dostať čo najviac historických faktov a udalostí, miesto neho začala oveľa pozornejšie sledovať, kým sú jej študenti a najmä, kým by sa raz mohli stať.
Pôvodný postoj, že všetko musia študenti dostať od nej, začala vytláčať myšlienka: „Čo môže študent objaviť sám, nemal by mu dávať učiteľ ako na podnose.“ Doterajšiu snahu sprostredkovať študentom svoju lásku k dejepisu postupne nahrádzala snaha, aby si študenti našli svoju vlastnú „dejepisnú lásku“. Doterajší koncept, kde na učenie dejepisu nebolo potrebné poznať odpoveď na otázku: „Prečo sa toto máme učiť“, vystriedala neustála snaha, poznať zmysel a dôvod, nuž a ak aj absentoval, bolo potrebné ho nájsť ešte pred tým, než sa žiak začne učiť. Tiež sa začala viac zamýšľať nad cieľom, jasným, zrozumiteľným a merateľným, no a k cieľom dejepisným, začala pridávať aj ciele „do života“, komunikácia, tímová práca, flexibilita…
Ak to chceme vyjadriť po starom, prešla od obsahového štandardu k výkonovému , nezabúdajúc na kognitívne ciele zdôrazňovala ciele afektívne a psychomotorické.
Začalo jej vadiť známkovanie. Prišlo jej to nevhodné a nič nehovoriace, málo konkrétne a adresné a ťažko uchopiteľné. Bez slovného hodnotenia pre ňu tie známky akoby odrazu ani nemali žiaden zmysel. Okrem vecí, kde zlyhávali, ona i študenti, začala pozorovať a pomenúvať aj veci, kde sa im darilo, veci, v ktorých uspeli.
Známkovanie jej vadilo aj predtým, veľmi nerada a veľmi málo skúšala ústne, ale teraz sa jej potvrdilo, že je to správne a klasickú ústnu odpoveď môže vystriedať iné ústne hodnotenie zamerané na posun študenta.
Raz preberali druhú svetovú a nasledujúcu hodinu prišla písomka. Decká sa začali ozývať, že v teste boli otázky, ktoré sa nepreberali. Pred IRPU by Eva ostala tvrdohlavá a presadila by si, že to majú vedieť, ale v tom čase už to nešlo. Celé to prehodnotia a napokon aj upravila tak, aby to bolo fér.
Zvláštne…ako sa vzdialenosť medzi ňou a študentmi opäť začala zmenšovať, priepasť medzi ňou a niektorými kolegyňami naopak narastala.
Kým je Eva po IRPU?
Dnes je Eva zrelou učiteľkou , ktorá sa nebojí postaviť za správnu vec. Je si omnoho istejšia a verí sebe i študentom, že dokážu zmysluplne a hodnotne tráviť spoločný čas. Teší sa na hodiny s nimi, lebo nie sú podľa jednej šablóny, podľa vopred daného scenára. Nikdy nevie ako naozaj dopadnú…
Dôležitejšie, ako množstvo poznatkov, je pre Evu ich kvalita a hlavne, dôležitejší, než učivo, sú pre ňu študenti. Ich spoločné hodiny sú plné vzájomnej úcty, partnerského vzťahu, spoločnej zodpovednosti, hľadania, objavovania, žasnutia, radosti, samostatnosti, interakcie, kritiky a argumentácie.
Akoby to nestačilo, Eva začala aktívne rozmýšľať, ako zapojiť do tejto zmeny i ďalších kolegov a aktuálne pripravuje veľký projekt, v rámci ktorého sa viacero učiteľov rôznych predmetov pustí v budúcom školskom roku do spoločnej témy, pričom každý z nich bude so žiakmi na tú tému pozerať cez optiku svojho predmetu.
Mentoring skončil, ale, toto nie je koniec príbehu, Eva túži aj ďalej rásť, hľadať ako byť stále lepšou učiteľkou a ako stále viac rozumieť tým neuveriteľným a skvelým tvorom, ktorých nazývame študentmi.
Eva Hyrossová, Gymnázium Pezinok