Škola je presne to miesto, kam patrím!

Keď ma pred rokom oslovili dve kolegyne z prvého stupňa, či nechcem vyskúšať program Leaf mentoring, dlho som nerozmýšľala a prihlásila som sa.

 

Práve minulý rok som totiž dostala vcelku výnimočnú skupinu žiakov. Ja, ktorá som od začiatku praxe učila na gymnáziu, som sa po štvorročnej materskej dovolenke ocitla na základnej škole a odvtedy som sa hľadala. Gymnázium mi vyhovovalo, pretože som skôr logický a  organizovaný typ, čo pri systematickej príprave gymnazistov na maturitu bolo plusom. A zrazu som sa dostala k 11 ročným deckám.

 

Prvé roky boli ťažké pre obe strany. Deti si zvykali na prísnu a náročnú učiteľku a ja na úplne iný štýl učenia. Postupom času som dosiahla určitý kompromis – stala som sa učiteľkou, ktorá dokáže naučiť, občas niekoho pritiahne k predmetu, ale celkovo som nikdy nepatrila k zábavným a obľúbeným učiteľom. Trápilo ma, že pre mnohých žiakov sa angličtina stala iba povinnosťou – vedeli, že sa musia učiť, ale tam to končilo.

 

A potom prišla skupina sedemnástich piatakov, pri ktorých som sa s týmto kompromisom nechcela zmieriť. Videla som totiž medzi nimi kopu detí s ohníčkami v očiach, šikovných, vnímavých, ukecaných a s pozitívnym vzťahom k angličtine. Čo viac si môže učiteľ želať? Už len to, aby si ich záujem dokázal udržať.

 

A bolo mi jasné, že musím niečo vymyslieť. Ale v štyriadsiatke prichádzať s novými nápadmi nie je ľahké, najmä pre človeka bez väčšej fantázie. Takže program, v ktorom som dostala osobného mentora, ktorého jedinou úlohou bolo sprevádzať ma a pomôcť mi reagovať na túto výzvu, bol jednoducho v danej situácii ako stvorený pre mňa.

 

Nové nadšenie pre povolanie

Program mi však dal nakoniec oveľa viac. Tým najpodstatnejším je nové nadšenie pre povolanie. Najmä v čase štrajku mi toto nadšenie pomáhalo prekonať znechutenie z negatívnych reakcií politikov i veľkej časti verejnosti. V minulosti som už uvažovala o zmene zamestnania a odchode do inej sféry, ale dnes, napriek situácii v školstve viem určite, že som presne tam, kde patrím.

 

Moja zlatá mentorka Vierka i Dávid mi vyvrátili mnohé pochybnosti, ktoré som o sebe ako učiteľke mala. Veď dnes nás všetci presviedčajú, že naše školstvo je nanič, lebo v ňom robia nanič učitelia. A zrazu tu bol niekto, kto vedel pomenovať veľa vecí, ktoré sa mu na mojich hodinách páčili a kto mi bol viac než ochotný pomôcť hľadať nové cesty a nové spôsoby.

A moja výzva – tá zostáva.  Dnes sa síce často učíme hravou formou, decká vedia, že vo mne majú spoločníčku, ktorá im chce pomôcť v učení a s ktorou môže byť aj sranda, ale novou výzvou je individualizácia vyučovacej hodiny, resp. využitie potenciálu tých najšikovnejšich žiakov, ktorí dávno ovládajú všetko, čo preberáme a ktorých energia zostáva často nevyužitá.

 

Teraz už ale viem, že sa to dá zvládnuť. Stačí so žiakmi komunikovať ako s partnermi vo vyučovaní, využívať spätnú väzbu a venovať viac času a pozornosti rozboru svojich hodín a nechať sa inšpirovať deťmi.

 
   

 

Autor: Lenka Švecová, Katolícka spojená škola

sv. Františka Assiského, Banská Štiavnica

Pokiaľ vás Lenkin príbeh zaujal a radi by ste okúsili mentoring na vlastnej koži, nezisková organizácia LEAF práve otvorila nové kolo prihlasovania: www.irpu.leaf.sk